Dlho som nevedel pomenovať príčinu mojej vnútornej skepsy a nepokoja pri pohľade na vývoj správy vecí verejných v našej krajine. Tušil som, že zdrojom mojej traumy nebudú konkrétne kauzy, ani politické kotrmelce Slovenských ponovembrových reálií, ale čosi všeobecne platné.

Keď pred viac ako mesiacom poskytol Ľuboš Micheľ rozhovor nášmu týždenníku, nesršal z neho politický zápal, ale lojalita určite áno.

Viaceré médiá v týchto dňoch informovali, že v našej krajine končí svoje pôsobenie Svetová banka. Táto očakávaná a zdanlivo neveľmi dôležitá správa má symbolický význam. Slovensko sa stáva krajinou, ktorá je „za vodou“

„Američania sa môžu plne spoľahnúť na silu našej ekonomiky,“ tvrdí George Bush pred národom. Ale prečo potom americká vláda inscenovala najväčšiu intervenciu finančných trhov od ich vzniku? A prečo USA, oáza slobodného podnikania, dnes za peniaze daňových poplatníkov nakupujú podhodnotené aktíva?

Slovenská debata o vojne v Gruzínsku sa doteraz koncentrovala na spor, kto ju vyvolal. Oveľa menej si všímala naše dlhodobé záujmy. Moskva pritom zo dňa na deň prekreslila geopolitickú mapu Európy.

Najdôležitejšia, ale aj najčastejšia otázka sprevádzajúca naše životy znie: Kto za to môže? Na zjednodušenie a väčšiu prehľadnosť prikladám zoznam vinníkov. Vždy je možné ho doplniť.

Keď sa už zdalo, že zakrpatená bratislavská „burza“ a nerozvinutý trh finančných produktov zabezpečia Slovensku primát najmenej dotknutej krajiny, zasiahol predseda vlády. Hoci od Washingtonu po Tokio padajú čudné návrhy na reguláciu všetkého možného, nápad Roberta Fica otvoriť druhý dôchodkový pilier je ako priama reakcia na krízu vôbec najbizarnejší.

Keď porovnávam dobu pred rokom 1989 a dneškom, jednou z najväčších zmien je pre mňa to, ako sa zmenila nočná atmosféra našich stredoeurópskych miest.

V opojení po roku 1989 sme uvažovali aj o tom, že naším poučením pre svet môže byť skúsenosť s totalitou - tým pádom by sme mali vedieť dobre čítať jej pokusy o návrat, mali by sme byť empatickí k občanom neslobodných krajín a snažiť sa im pomôcť. Mali. A?

Eufória solidarity po príchode tankov netrvala dlho. Ani nemohla. Po pár dňoch sa naša strana a vláda vrátila z Moskvy, kam bola unesená a Dubček ťažkým dychom a s veľkými pauzami hovoril v rozhlase o výsledkoch rokovania s Rusmi.