V septembri 2012 (dlho pred udalosťami na Cypre) som sa opýtal svojho mladšieho syna, odborníka na medzinárodné vzťahy: Ako je to s tým tlačením ďalších a ďalších peňazí, aký to má zmysel?

Western, kovbojky, indiánky, John Wayne, Gojko Mitić, Sedem statočných, Hombre, Synovia veľkej medvedice a nakoniec aj ten nešťastný Karl May. Zlodej, luhár, šialenec, ale rešpekt si zaslúži.

Môžeme si na chlieb natierať, čo chceme – načančané a naparfumované margaríny, podozrivo ľahko roztierateľné syry či rafinované nátierky. Nič však nenahradí to, čo nám je na jazyku schopné vyviesť obyčajné pravé domáce maslo.

Ráno vstala a vypila malú kávu. Betón v jej dome je ešte stále čerstvý. Magaly, jej dvaja synovia a manžel žijú v dome, ktorý sa ešte stále stavia. Žijú takto už sedem rokov. Steny rastú pomaly, kúsok za kúskom, a rovnako pomaly sa inštalujú rôzne rozvody a vedenia. Každý deň cítia, že koniec toho všetkého je o deň bližšie. Ale každý deň prežívajú aj starosti kvôli tomu, aké materiály zase chýbajú. Dnes im chýba cement a piesok. Dali dokopy peniaze, ktoré ešte majú, a rozhodli sa navštíviť zásobovacie centrum. Zavolali ma, aby som išla s nimi.

Narodil sa chlapec s menom George, ktorý sa má stať britským kráľom. Pozornosť, akú médiá venujú synovi Williama a Kate, je dôkazom, aký je pre Britov kráľovský rod dôležitý.

Donášanie nadobudlo za fašizmu a komunizmu obludné rozmery. Tajná polícia, Gestapo, Ústredie štátnej tajnej bezpečnosti, KGB, fungujúca na rozdiel od ŠtB dodnes, a to aj u nás. Verejné donášanie podľa sovietskeho vzoru. Pavlík Morozov, ktorý udal vlastného otca. Udanie ako oznamovacia povinnosť od pracoviska až po internát: „Udať ťa neudám, oznámiť ťa musím.“ Ľudí sprevádzali celým aktívnym životom kádrové dotazníky.

Situácia spred 50 rokov sa v Keni minulý mesiac zopakovala. Proti sebe stáli Odinga, bojovník za pozemkovú reformu, a bohatý prominent Kenyatta, ktorého rodina vlastní obrovské pozemky a má sa zodpovedať pred Medzinárodným trestným súdom za zločiny proti ľudskosti. Kto zvíťazil? Kenyatta.

Pred ôsmimi rokmi som mal tridsaťosem. Sníval som o živote s Pampeliškou a lúčil som sa so snami o živote s matkou môjho syna Jakuba. Pampeliška má už bábo s niekým iným, môj malý Kuba má takmer sedemnásť, ja mám štyridsaťšesť, už rok mám ženu Ludmilu, ktorá je, podobne ako jej svätá predchodkyňa, už babička, a tak som ja v štyridsiatich šiestich dvojnásobný dedko.

Jeho reláciu Modré z neba sleduje každú stredu večer takmer milión divákov. Keď bol nedávno jeho hosťom premiér Fico, ktorý pomohol onkologickej pacientke a jej dvom synom, vzbudilo to vlnu emotívnych reakcií rôzneho typu. Moderátor Vilo Rozboril.

Cítime sa ako v siedmom nebi, keď sa dotýkame komunikačných vecičiek Steva Jobsa, tohto syna sýrskeho otca. No to sýrske peklo na zemi sa nás akoby nedotýkalo, nech sa tá vojna komunikuje hocijako. Netankujú nás civilisti zabití vládnymi tankami. Nepočujeme krik zajatcov popravených hrdlorezmi rebelov. Neunášajú nás ani správy o nevinných obetiach sýrskych kriminálnych gangov. Pretože nie vždy sa za ne podarí rodine zaplatiť státisícové výkupné.