Keď som pred sviatkami sledoval cez internet snehovú kalamitu na Slovensku a špeciálne v Bratislave, tak som sa seba pýtal, čo by sa asi stalo, keby taký sneh napadol u nás v Islamabáde. Mesto je veľkosťou veľmi podobné Bratislave, leží na úpätí pohoria Margalla Hills (podobne ako Bratislava na upätí Malých Karpát), ale napokon nič také nehrozí. Hoci sú tu ľudia, čo pamätajú slabý poprašok snehu, za osem rokov, čo tu žijem, som nič také nevidel. V zimných mesiacoch tu síce teplota v noci klesá niekedy až k nule, ale cez deň zase vystúpi až k dvadsiatke.

DIVADLO: Oravský/Larsen: Naozaj (Bratislavské bábkové divadlo) Hra Naozaj s podtitulom O chlapcovi, ktorý kreslil, je od 30. novembra v repertoári BBD. Uvádzajú ju ako predstavenie pre deti a rodičov, a to plným právom, pretože to rozhodne nie je rozprávočka, kde sa dospelý má čas nudiť, prípadne dieťaťu vysvetľovať, čo sa na javisku deje.

Rakety palestínskych teroristov už vedia zasiahnuť aj Tel Aviv. Počúvali sme to tak dlho, až sme to začali brať ako samozrejmosť. Dňa 15. novembra 2012 podvečer som však sedela v obývačke, hrala som sa s dcérou, a môj muž si niečo kreslil. Na Tel Aviv, od ktorého sme asi 12 kilometrov, doletela palestínska raketa. Sirénu sme počuli aj my. Psychologická hranica padla, červená línia bola prekročená.

Som v Skopje. Pozval ma sem na konferenciu PIN Login, šéf Password production. Myslím, že už z uvedeného je jasné, že Macedónci sú vtipní ľudia, teda niektorí, ako napokon všade na svete. Login je promotér, ktorý na Balkán doviezol plno veľkých a malých mien, Macedónec, ktorý vyštudoval albánčinu a keď jeho krajania protestovali proti albánskej ilegálnej univerzite, on sa na ňu prihlásil. Najskôr mu však museli jeho albánski kamaráti vymyslieť odbor, ktorý by mohol študovať, s maľovaním ani politkou nepochodil, ale odbor žurnalistiky mu vedeli založiť za deň. Keď sa vrátil zo svojho jediného študijného dňa, čakalo ho pred domom dvadsať naštvaných Macedóncov, nadávajúcich na paralelné albánske školy. Login k nim prišiel a nechal kolovať jeho práve získaný index.

Vítězslava Baborová spĺňa definíciu výrazu „stará komunistka“. Je stará a je to komunistka. Táto stará komunistka sa v minulých dňoch stala krajskou radnou Juhočeského kraja pre oblasť školstva a študenti juhočeských škôl a pedagógovia sa rozhodli, že to tak nenechajú. Od 17. novembra proti Baborovej demonštrujú.

Ako môže žiť viac ako 1,5 milióna Palestínčanov na území veľkom ako desaťkilometrový pás popri diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou? Na území s najväčšou hustotou osídlenia na svete? Bol som tam dvakrát. Prvý raz v roku 2003, keď vypukla druhá intifáda, teda protizraleské povstanie za vlády Ariela Šarona. To tam ešte nevládlo hnutie Hamas, žil Jásir Arafat a v Gaze ešte vtedy boli aj židovskí osadníci chránení armádou. Pár dní pred našou návštevou rakety vystrelené z izraelských stíhačiek zničili neveľkú budovu, ktorú turistický sprievodca Lonely Planet označuje ako Arafat house, jedno zo sídiel vodcu. S českým kolegom sme sa – ako jediní hostia – ubytovali v hoteli Adam, na terase povieval vlahý jarný vetrík od Stredozemného mora. Úslušný čašník priniesol džús z čerstvo vyžmýkaných pomarančov, švajčiarsky syr, omeletu, šunku. Pustý bol aj hotel Palestína, hotel Cliff, dokonca aj plážový klub OSN zíval prázdnotou. Až spomienka na nočný zvuk izraelských stíhačiek nás vrátila do reality. Na druhý deň sme boli na pohrebe 24-ročného Palestínčana, ktorého pri útoku na židovských osadníkov zastrelili izraelskí vojaci. V uliciach boli tisíce ľudí, vo veľkom sa strieľalo do vzduchu, maskovaní bojovníci Hamásu nás s kolegom ťahali do dedinky pri meste Insiret, kde Abdul, ako sa chlapec volal, vyrastal a žil. Mal som vtedy možnosť hovoriť s jeho matkou a bol to šialený rozhovor. Bola hrdá na to, že počas intifády prišla o všetkých troch synov. „Sú to šahídovia, mučeníci,“ opakovala. A priznala finančnú podporu od irackých fondov Saddáma Husajna.

Je malá, biela, a keď sa vám vysype, skáče po stole ako stádo bielych bĺch. Pozíciu najpestovanejšej plodiny na svete jej síce vyfúkla kukurica, no na tanier si ju každý deň naservíruje najviac ľudí na svete.

V deň výročia smolenskej tragédie, 11. novembra, stoja oproti sebe dva národy. Pre jedných to bude deň, ktorý im pripomína, že nezávislosť bola obmedzená. Že dnešná vláda svieti iba odrazeným svetlom, slabým a rozptýleným, že je tvorom chorľavým. Podľa nich smrť prezidenta a 95 ďalších osôb, neschopnosť pri vyšetrovaní, zmeny komisie a celková zmätenosť sú dôkazom ľahkovážnosti, pohŕdania a odmietnutia takej hodnoty, akou je nezávislosť štátu. Môže za to väčšina politických elít, od premiéra cez vládu po prokuratúru.

Slovenský olympijský výbor bude o pár dní voliť svojho prezidenta. Po trinástich rokoch budú mať delegáti konečne na výber. Proti súčasnému šéfovi Františkovi Chmelárovi sa postaví tréner hokejových majstrov sveta Ján Filc.

Bola to jedna z najväčších káuz v ére samostatného Slovenska. Okrem zopár obvinení – takmer okamžite zrušených prokurátorom – však výsledky práce 16-členného špecializovaného policajného tímu nevidieť. Čo sa vlastne deje?