V roku 2005 hurikán Katrina takmer spláchol New Orleans aj s ním aj Saints, miestny klub NFL, profiligy amerického futbalu. Sezónu 2005 hral mimo svojho domovského mesta, nahlas sa hovorilo o permanentnom presťahovaní. Nestalo sa a Saints pred týždňom dokonali jeden z najväčších comebackov v americkej športovej histórii. Vyhrali po prvýkrát SuperBowl.

Sedenie, alebo státie? Keď som bol mladší, tak koncerty na státie takmer neexistovali, lebo neexistovali kluby. Väčšinou sa hralo v kinosálach, kulturákoch a podobne.

V tomto texte ide o dve témy. Inde by to boli témy rozdielne, na Slovensku sa nedajú oddeliť. Obe sa týkajú celku našej kultúry: konkrétni v ňom jedinci slúžia len na osvetlenie všeobecného stavu.

Nech mi to čerství držitelia titulu Los Campeones del Mundo prepáčia, ale moje rozprávanie nebude v prvom rade o južnej Afrike. Reč bude hlavne o jednej španielskej dŕžave práve na opačnom konci čierneho kontinentu.

Dirigovanie som nikdy neštudoval, dirigovať som sa učil, takpovediac, po ceste. Na Konzervatóriu som si založil ilegálny komorný orchester, počas školy som začal dirigovať všelijaké štúdiové formácie, džezbendy, potom prišli nejaké koncerty a učil som sa vlastne metódou pokus-omyl. Ako neskúsený mladík som nabral aj všelijaké návyky, napríklad ten, že keď pri nahrávke režisér nezačul chybu, tak väčšinou nikto nič nepovedal a išlo sa ďalej, aby sme skôr skončili a zarobili tak viacej peňazí za menej muziky. Čo tam po výsledku. (Aby sme nezovšeobecňovali, našli sa aj orchestre, ktorým na výsledku záležalo. Ako šafranu.)

V kamennej banke pracovala väčšinu svojho profesionálneho života a dnes šéfuje novej direct banke na Slovensku. Hovorí, že nízkonákladová banka s jednoduchou obsluhou má na našom trhu budúcnosť. Dana Kondrótová.

Na strednej škole sme sa hrali na štáty. Ja so susedom Orechom sme boli Kanada. Gešo s Maskom boli Švédi. Orech, Gešo a ja sme boli v trojici Paraguaj. Kanada mi bola sympatická odmalička, často práve táto krajina vyhrávala aj moje sólo hry, myslím, že doteraz drží rekordy minimálne v hre valcobedmintonu či žonglopingpongu.

Prvou reakciou na správu o úmrtí Pavla Polanského u jeho priateľov bola neochota uveriť. Je ťažké si  predstaviť, že už nestačí zavolať do Viedne, aby sa ozval nezameniteľný hlas. Pritom samotný fakt konca nebol prekvapivý, už niekoľko mesiacov sme vedeli, že jeho zdravotný stav je takmer beznádejný.

"Jan Garbarek je najoriginálnejším hlasom európskeho džezu od čias Djanga Reinhardta." (George Russell, 1966).