Ešte aj v PKO v estrádnej sále boli napevno stoličky. V Trenčíne bolo našim hlavným koncertným stanom kino Hviezda. Pamätám si, ako sme zisťovali, či sa nedajú odmontovať aspoň prvé rady, aby mali ľudia kde stáť a prípadne tancovať. V lete sa často hrávalo v amfiteátroch s lavicami. Naše najsilnejšie koncerty pred rokom 1989 sme zahrali tiež „na seďáka“ – festival v Lipnici, prvý koncert na pražskom Rockfeste, festivaly Slovrock, alebo koncerty na Vajnorskej. Potom nastala zmena a ľudia sa oslobodili okrem iného aj od sedenia na väčšine koncertov. Z estrádnej sály v PKO sa stoličky vyhodili, povznikali festivaly na lúkach, nádvoriach hradov či štadiónoch (ešte aj na nich sa predtým sedelo na tribúne a umelci boli na dráhe). Neskôr v kluboch bolo dokonca možné popíjať a sledovať umelcov zároveň, to bol obrovský pokrok. Aj keď texty považujem za rovnako dôležité ako hudbu, rovnako dôležitý je aj tanec, pravda Fero (Morong, bývalý tanečník), aj pitný režim je dôležitý (že Janči), každý má iné priority. Niektorí - najmä dievčatá - zvládajú aj multitasking (povedané pekne po slovensky) a dokážu počúvať, tancovať, popíjať, konverzovať a čojaviemeštečo naraz, to je úplný raj. Niektorí muzikanti to majú naopak, teraz som bol na The Swell Season vo Viedni, sedeli sme ako na iskričkovskom sľube potichu, aj pohnúť som sa bál. Aj minule som dostal taký malý „sprdung“, lebo som si objednal kávu a umelkyňu to rušilo, išlo o koncert v bare na sedenie, kde sme sa mali tváriť ako v koncertnej sále a bar sme mali ignorovať. Aj do Klubu za zrkadlom, ktorý vznikol z túžby po koncertoch na stojáka v DK Zrkadlový háj, aj tam si niektorí umelci nanosia stoličky. Moje súčasná zvýšená antipatia k stoličkám vyplýva asi z toho, že mi nedávno vysekávali osmičku a už mesiac mám s tým problémy. Celé dni navyše sedím v kancelárii, aj teraz, v piatok večer keď píšem tento traktát! Nech žijú koncerty na státie! Vstávam!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.