Stáva sa z toho taký pekný zvyk. Je máj a ja sa zase plavím po rieke. A zase ma ten svet okolo európskych riek neprestáva prekvapovať. Toho roku som na rieke Baise približne v polovici cesty medzi francúzskymi mestami Toulouse a Bordeaux, v kraji, ktorý sa preslávil troma mušketiermi, husacou pečeňou a armaňakom, hrdým predchodcom svetovo známejšieho koňaku.

Dobre si premyslite, čo chcete, lebo sa vám to splní. To som nepovedal ja, len moje vnútro kričalo, ale aj tak ho nebolo počuť. Lebo moja mladšia dcéra dnes už tretíkrát cvičila baročko a iné etudy na flaute.

Významný výtvarník, kurátor a pedagóg Ľubo Stacho nám vo svojej knihe diptychov Moja krajina odkrýva svoje ja.

Je to úžasné, čo sa tu deje. Nejde o samotný hokej, ide o atmosféru v Bratislave. Taká tá jarmokovitosť toho celého. Pravdupovediac, v ten prvý deň som úplne zabudla, že sa už začínajú majstrovstvá, išla som si centrom mesta vo svojom zelenom trabante, slnečný deň, lakeť von z okna, keď som tu zrazu zaznamenala nepomerne väčší aplauz ako zvyčajne. To, že mi ľudia kývajú, poskakujú, alebo sa na mňa usmievajú, či ukazujú prstom, na to sme si ja aj trabant zvykli.

Stáva sa z toho taký pekný zvyk. Je máj a ja sa zase plavím po rieke. A zase ma ten svet okolo európskych riek neprestáva prekvapovať. Toho roku som na rieke Baise približne v polovici cesty medzi francúzskymi mestami Toulouse a Bordeaux, v kraji, ktorý sa preslávil troma mušketiermi, husacou pečeňou a armaňakom, hrdým predchodcom svetovo známejšieho koňaku.

Tridsiateho prvého mája 2011 uplynie presne rok od násilného incidentu, ktorý sa odohral medzi izraelskými vojakmi a "mierovými aktivistami" na palube tureckej lode Mavi Marmara.

Salónne reči sa u nás vedú v krčmách. Žiadne exkluzívne kluby plné mahagónového nábytku a triednej blahosklonnosti, ale podniky rôznych cenových skupín. Niektoré síce majú salóniky, ale v lepšom prípade ide len o oddelené miestnosti, v horšom o sklady záhradného nábytku.

Garant Katedry fotografie VŠVU profesor Ľubo Stacho má dve malé deti, takže sa musí riadne obracať v práci. Spolu s manželkou práve vydal knihu fotografických diptychov MOJA KRAJINA. To však nie je jediná vec, ktorá ho momentálne teší.

Po veľkom rozbehu vo februári 2011 a po protivlne, ktorá prišla v marci, je skóre v arabskom svete nerozhodné. Nepokoje, plné ulice a streľba do demonštrantov sa stali štandardom. To, čo na začiatku vyrážalo dych – vo väčšine arabských krajín demokratické povstania neexistovali – vstúpilo do každodenna. S odstupom pár týždňov je však ťažké udržať si prehľad, kde sa čo deje.

Na celej americkej diskusii o Líbyi cítiť tieň Iraku. Z jednej aj druhej strany. Demokrati zdôrazňujú hlavný rozdiel oproti „Bushovej vojne“, ktorým je súhlas Bezpečnostnej rady OSN podporený Parížom, Londýnom a Arabskou ligou, republikáni zase istý príklon – ako to nazval neokonzervatívec Charles Krauthammer z Washington Post – k Bushovej „agende slobody“. Jedni aj druhí však majú svoje výhrady.