Žijeme v čudnom čase. Nezreteľnom, rozplývavom, rozmazanom. Deje sa čosi nedobré. Nie je jasné, čo, ale ten pocit, tá intuícia je tu. Je to naozaj čudný rok 2014, ako sme si ho nazvali s Fedorom Gálom. Lovím v pamäti, kde sa vzalo to spojenie, kým sa nevyplavilo na povrch. Našiel som ho, ako inak, vo Wikipédii. Po nemeckom vpáde do Poľska v septembri 1939 sa začalo sedem mesiacov času, ktorý dostal pomenovanie čudná vojna.

Výkriky, plagáty, transparenty a všade samé slogany. Chórus milióna hlasov prebúdza zaspaté, takmer vyhasnuté vzrušenie. Srdce mu v hrudi bije, cíti, ako tlčie, keď sa pozerá na more ľudí prechádzajúcich popod tribúnu. Červená tvár, rozšírené zrenice, husia koža a napätie v sánke. To všetko sú symptómy, ktoré vyvoláva dav. Je to rituál, ktorý každý caudillo z času na čas potrebuje, aby sa vyhol samote, ktorú mu priniesla moc.

Putinov hovorca povedal, že Európania nedostávajú úplné informácie o situácii na Ukrajine a že naše správy sú cenzurované. Hm. Pozerajúc doma ruskú telku, beriem to ako fór. Ešte v čase Majdanu nás tu v Rusku kŕmili jednostrannými zábermi o chudákoch policajtoch. Rozhovor s policajtom o tom, ako im tí demonštranti-teroristi ubližujú. Rozhovor s matkami policajtov. Ani jeden rozhovor s demonštrantom. A potom nám kamarát, právnik, ale inak pohoďák a hulič, vraví: „Keby verbovali, hneď by som išiel brániť našich!” Táto ich propaganda tu urobila aj z inteligentných ľudí ovce. A toto isté si myslia oni o nás.

Na čo asi myslí človek, keď mu ide o holý život? A na čo asi mysleli tí, ktorých nahnali do plynových komôr? A tí, čo boli vraždení, znásilňovaní, lynčovaní, zneužívaní, okrádaní...a na čo Anna Kudríková z Vítkova, keď uvidela, ako sa k nej plazí jej dvojročná dcérka Natálka, celá v plameňoch? A aké rozlišovanie medzi situačným a kauzálnym zlom, nábožensky, národnostne, etnicky, rasovo, politicky, ekonomicky, sociálne, geopoliticky motivovanou krutosťou? To iba my, v časoch mieru a relatívnej stability, dávame dohromady štatistiky, analyzujeme čísla a príbehy, vytvárame teórie a plánujeme laboratórne experimenty, kladieme si otázky, formulujeme a publikujeme odpovede.

Popravde, kedysi som si vedel predstaviť, že žijem hocikde v Číne, len nie v Šanghaji. Dnes som ženatý so Šanghajčankou, sťahujeme sa tu do nového bytu a píšem o Šanghaji prvú knižku. Poznám niekoľko ľudí, čo prišli do Šanghaja na dva mesiace. Dnes tu žijú už viac ako desať rokov. Čím to je?

Medzi to najcennejšie, čo som ako dieťa vlastnila, patrila zbierka kníh sci-fi literatúry. Prevracanie stránok týchto knižiek zaplnilo dlhé hodiny môjho života, vďaka nim som mohla spoznať iné svety a – keď som chcela – unikať tak z plochej reality. Mojej sestre sa najviac páčili príbehy o ďalekých planétach, vesmírnych lodiach a mimozemských civilizáciách. Ja som preferovala fantastické príbehy, ktoré pôsobili realistickejšie, pri ktorých som cítila, že sa môžu niekedy stať. Medzi moje obľúbené témy tak napríklad patrili cesty v čase, vedci manipulujúci s genetikou, oživené stvorenia z dávnych dôb.

Niet nad to, dobre sa porozčuľovať, poriadne a pritom bezpečne sa vytočiť. Zaručeným spôsobom takejto psychohygieny sú vzťahové seriály. Zväčša o pekných mladých ľuďoch, ktorí sa nedokážu vpratať do kože, lebo ak by sa vpratali, nebolo by o čom nakrúcať. A tak sa správajú ako nedospelí, nezrelí blbci, emocionálne dezorientovaní do tej miery, že neváhajú robiť rozhodnutia, o ktorých už vopred vedia, že sú zlé. Vlastne nie, nevedia, veď sú seriálovými postavami, a kto to kedy videl, aby sa ľudia v seriáloch správali tak, ako sa my správame v normálnom svete? Nikto, nikdy.

„Diváci sa nadšene hrnuli do kín a o filmoch zanietene i kontroverzne diskutovali, čo je, myslím, dobré,“ zhodnotil 64. berlínsky filmový festival jeho riaditeľ Dieter Kosslick.

Na pohrebe Vasila Biľaka boli najnápadnejšie klobúky ctihodných mužov. Sivé a čierne klobúky s elegantne dovnútra preliačenou strieškou, so štítkom a stuhou. Rovnaké ako klobúky, ktoré sme vídali na moskovskom Červenom námestí na hlavách Chruščova, Brežneva, Andropova, Černenka a ostatných predstaviteľov strany a vlády. Ale aj na pražskomVáclavskom námestí a bratislavskom Námestí SNP. Klobúky na večné časy so Sovietskym zväzom, a nikdy inak! Klobúky, podobné klobúkom ctihodných mužov slovenského štátu, ale aj klobúkom krstných otcov z rodiny dona Vita Corleoneho.

Od Nového roka sa Česko a Slovensko vzdialili najviac od roku 1993. V slovenských médiách sa tomu veľa pozornosti nevenovalo (lepšie povedané takmer žiadna), hoci vplyv na bežný život môže byť časom celkom podstatný. V Českej republike vstúpila do života – po pätnástich rokoch prípravnová „ústava všedného dňa“ čiže občiansky zákonník. Nebude to zrejmé hneď a všade, ale časom áno. Slovenský podnikateľ zistí, že v Česku zrazu platia iné lehoty a že zmluvy sa berú vážnejšie ako doteraz.