Audioknižky som objavil na svojej prvej ceste do Ameriky v roku 1990. Komunizmus padol iba pred chvíľou a naša emigrovaná kamarátka Táňa pozvala moju ženu Vierku a mňa k sebe do San Diega v Kalifornii.

Hovorí, že vďaka trom lekárom, ktorí sa dištancovali od posudku dekana Lekárskej fakulty UK, univerzita zatiaľ obstála. On sám bol však minulý týždeň jediný, kto sa ich na UK zastal. Hovorí, že nie je ekonóm. Len málokto u nás urobil pre úroveň našej ekonómie toľko, ako on. Profesor matematiky Pavol Brunovský.

V New Yorku bývalo dosť nebezpečne. V noci sa dalo chodiť len na veľmi málo miest, ak ste šli do metra v nevhodný čas a v nevhodnej štvrti, nezostalo to bez následkov, na Times Square bol raj vreckárov... Výraznú časť zločinnosti mali na rováši aj občania tmavej pleti a určite sú niekde aj presné štatistiky, lebo Američania počítajú všetko.

„Děti květin nejsme / Čumět, bát se říct vo svý ceně / Bát se sám sebe zatraceně / Vobčas zkusit bejt trochu „high“ / Kdo jsme? / Kde je ten náš ráj? / Děti květin nejsme.“ Autormi tohto textu sú Petr Stanko a Amrit Sen, teda kľúčové postavy pražskej kapely Michael´s Uncle.

Zlodejina sa rozmohla nevídaným spôsobom. V kradnutí sme sa dostali doteraz najďalej v našich dejinách. Niežeby sme v tom boli sami, veľmi zručne sa kradne aj v okolitých krajinách, aj v iných svetadieloch, ale vzhľadom na veľkosť našej krajinky a pomerne malý počet obyvateľov sa naozaj nemáme za čo hanbiť.

Súčasná svetová kríza je označovaná za najvážnejšiu od čias Veľkej hospodárskej krízy v medzivojnovom období. Toto prirovnanie je samo osebe dosť zlovestné.

Minister Štefan Harabin sa stretol so sudcami v Banskej Bystrici a hovoril im o nehodných sudcoch, .týždni či Špeciálnom súde. Náš časopis získal zvukový záznam z tohto stretnutia (nájdete ho na www.tyzden.com). Uverejňujeme prepis niektorých pasáží.

„Žijem svoj život ako literárne dielo, ako román, ako vzrušujúcu fikciu. Nie som človek ani občan, ani obyvateľ, ani volič, ani zamestnanec – to všetko sú malicherné formy existencie. Som postava vlastného života. Píšem sa sám.”

Bolo mi smutno, aj keď som sa usmievala. Šiel tou tržnicou obklopený nadšenými našincami pridržiavajúcimi ho ako drahokam, šiel však tou halou celkom sám. Tak ako kráča sám týmto svetom už 50 rokov. Usmieva sa na svet a svet sa usmieva na neho.

Sám si neviem vysvetliť, prečo tak často sedávam v tej najnezaujímavejšej z bruselských kaviarní, na prízemí hlavného sídla Európskej komisie. Niežeby vonku v meste neboli iné podniky. Naopak, vždy rovnaký nápis na množstve nárožných domov sľubuje ošumelú útulnú putiku, „Jupiler Taverne“. A na opačnom konci kulinárskej hierarchie sa Belgicko pýši rekordom počtu michelinských hviezdičiek na obyvateľa. O bruselskej gastronómii sa teda nedá povedať jedno krivé slovo.