Vízie, sny, programy. Politické programy číta málokto. Stáva sa pomerne často, že aj ich autori majú problém s pasážami, ktoré sami nepísali. Teda, azda s výnimkou úplne prvého Programového vyhlásenia VPN z 20. novembra 1989, ktorý vznikal „na úsvite revolúcie“ na najvyššom poschodí Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a mal necelú jednu stranu. Písali sme ho v eufórii a v jednom okamihu, keď sa zdalo, že sa blížia tajní, Martin Bútora navrhol, aby sme ho zjedli. Sedeli sme vtedy na pracovisku programátora Alfréda Zimmermanna. Mimochodom, neviete niekto, čo je s ním?

Dnes ho takmer každý na svete pozná a je samozrejmou súčasťou európskej kuchyne. Kedysi však táto malá čierna zošúverená gulôčka patrila medzi najdrahšie koreniny sveta. Viedli sa o ňu krvavé vojny a kynožili sa pre ňu národy.

Odbory by nemali žiadať demisiu vlády. Prinášame text, ktorý v českej ľavicovej tlači vyvolal zaujímavú polemiku.

Na Slovensku sa konečne píše o školstve na prvých stranách novín, a nie sú to tradičné témy šikanovania, nedostatku učebníc či padajúcich striech. Tento nečakaný výsledok vyplýva z toho, že Dušan Čaplovič sa po uvedení do funkcie stal najviditeľnejším a slovne najaktívnejším ministrom Ficovej vlády. Objavilo sa všeličo: gymnáziá by mali prijímať iba študentov s priemerom nad 1,5, nemali by vznikať žiadne nové súkromné školy, štátny príspevok pre strednú školu by mal byť naviazaný na nejasné kritérium úspešnosti absolventov po ukončení vysokej školy, na Slovensku by sa mohol zaviesť fínsky vzdelávací model, treba zaviesť povinnú maturitu z matematiky, na jednotlivé študijné odbory na vysokých školách by sa mali zaviesť limity...

Vždy keď sa dozvedáme o udalostiach, ktoré otrasú svetom, o katastrofách a masakrách, máme pocit nielen zahanbenia (ktorý trvá len príliš krátko) z našich kverulatských predsudkov a z vlastných malých trápení, ale tiež sa viac zaoberáme hodnotou našich vlastných aktivít.

Predtým ako Jamesa Caviezela na filmovom plátne explicitne ukrižoval Mel Gibson vo vulgárne priamočiarom Umučení Krista, mal tento charizmatický Američan vykročené na kariéru veľkého charakterového herca. Niežeby sa ním nestal, akurát nálepky Ježiša – atléta v utrpení sa už len tak ľahko nezbaví. Dnes, po siedmich rokoch hrania v kadečom, v predpeklí zabudnutia, našiel Cavieziel útočisko v televízii. Person of Interest je po minisérii The Prisoner jeho druhým veľkým seriálom.

Rady priamo z kuchyne. Doslova. Varíme u Mila Šašinku na apartmáne dobrotky. No, u Mila ako u Mila, sme u Mladena a Leny v Podstrani neďlako Splitu. Mladen je domáci, ktorého sa oplatí počúvať.

V debatách o budúcnosti eurozóny sa často spomína meno Alexandra Hamiltona, jedného z amerických “otcov zakladateľov”. Ako prvý americký minister financií sa Hamilton rozhodol, že americká federálna vláda by sa mala zaručiť za splatenie dlhov amerických štátov po americkej vojne za nezávislosť. Ak by Európa mala štátnika Hamiltonovho kalibru, tak by sa rovnako aj európsky kontinent dôveryhodne zaručil za dlhy Grécka a Portugalska. Bývalý šéf FED-u Paul Volcker v januári napríklad poznamenal, že „Európa sa nachádza vo svojom hamiltonovskom momente, ale, žiaľ, nemá nijakého Alexandra Hamiltona na obzore.“

Medzi celebritami, pre ktorých je olympiáda príležitosťou ukázať sa v blízkosti svetovej udalosti, mal od začiatku miesto republikánsky kandidát na amerického prezidenta. Mitt Romney má k veci čo povedať (organizoval olympiádu v Salt Lake City 2002), a svoju cestu spojil so snahou získať podporu v zahraničí žijúcich Američanov pred novembrovými voľbami.

Španielsko a Taliansko vraj vyhrali bitku nad Angelou Merkelovou. Najprv na júnovom summite, kde „musela“ súhlasiť s rozšíreným použitím eurovalu (pôžičky priamo bankám, nákupy dlhopisov). Neskôr mala prehrať aj druhé kolo na stretnutí ministrov financií, kde si Madrid vybojoval ročný odklad plnenia cieľa rozpočtového deficitu.