Je dosť možné, že nás tento sebavedomý chlapík s fúzikmi bude strašiť aj v budúcnosti, možno až z parlamentných lavíc. Prečo je taký úspešný? A ako sa mu podarilo Stranu priateľov vína premeniť na Ľudovú stranu Naše Slovensko (ĽSNS)?

V dvoch lietadlách priviezli v marci 2014 z kyjevského Majdanu do Prahy štyridsať ranených – všetci plní olova. Dvoch z nich si po nevyhnutných operáciách vzal môj ukrajinský kamarát domov. Povedali mu: „Strieľali do nás – neozbrojených – profíci, zabijaci.“ Tí muži už nikdy nebudú ako predtým. Hovorili o tom, ako ich „velitelia“ z Majdanu postupne miznú, nevedno ako a nevedno kam. Otázka znie, či je táto skúsenosť prenosná a aká je jej odolnosť voči demagógii, manipulácii, zneužívaniu…. a hrubej sile.

Oportunizmus vs demagógia a dogmatizmus nie sú dva extrémne póly verejného diškurzu, ale jeho podstata. Za touto vetou by som mohol spraviť bodku. Môj syn Róbert by tak istotne spravil. Honoráre za jeho texty tomu zodpovedajú. Ja však musím naplniť požadovaných 3 000 znakov s medzerami. Takže:

V živote som nečítal občiansky zákonník alebo čosi podobné. Dokonca nezvyknem čítať do konca ani zmluvy, ktoré podpisujem. Intuitívne to cítim tak, že dohoda sa drží, a keď nie, tak sú tie podpísané papiere aj tak nanič. Nie je to práve najlepší postoj a párkrát v živote som naň trpko doplatil. Poučený prehrami som sa naučil vyhľadávať pomoc expertov na právo, keď na to príde.

„Štěstí je krásná, přepychová věc,“ spieva Richard Müller a dodáva, „ale prachy si za něj nekoupíš.“ Celkom fajn citát do všeobecného džavotu na margo takzvanej súčasnej krízy, ktorá sa občas a nesprávne nazýva hospodárskou.

Tuším, že s teóriou cyklov som sa stretol u istého J. W. Forrestera koncom 70. rokov minulého storočia. Vtedy som tiež prvý raz čítal o existencii kondratievovských cyklov. Nikolaj Kondratiev (nar. 1892) objavil svoje „dlhé“ (päťdesiat-šesťdesiatročné) cykly skúmaním hospodárskych kríz v rozvinutých kapitalistických ekonomikách. Za jeho buržoázne vedátorstvo ho zavreli do gulagu, kde ho popravili roku 1938.

Tak nám zvolili prezidenta, povedal by Josef Švejk a šiel by to oznámiť pani Müllerovej. Aby aj nie, veď prezident je symbol kolektívnej štátnej identity. Ľudia ako ja už majú tento typ emócie zakrpatený. Ak vynechám tých, ktorí boli dosadení za komunizmu,musel by som napríklad Schusterovi a Gašparovičovi priznať čosi, čo je za hranicou môjho vkusu. Václav Havel to nevytrhne. Čo rozprávajú prezidenti o mne, o nás a o demokracii? Že sa politika naozaj odtrhla od ľudí? Ale veď sme ich slobodne volili, prezidenta dokonca priamo! Alebo že top pozícia láme charaktery? Ale veď potom je úplne jedno, aký bude spôsob nominácie politikov, vždy to dopadne rovnako.

Nenávisť bol názov diskusie, na ktorú ma pozvali nedávno do pražského klubu Tranzit medzi ľudí, mladších ako moje deti, a iného politického vyznania, ako mám ja. Témou boli protirómske pochody v Česku a volebné víťazstvo Mariána Kotlebu v župných voľbách na Slovensku.

Nedávno sa mi dostala do rúk kniha nahrávok britskej a americkej tajnej služby, ktoré vznikli odposluchmi rozhovorov nemeckých vojakov v zajateckých táboroch počas druhej svetovej vojny (Neitzel, S., Welzer, H.: Vojáci. Protokoly o boji, zabíjení a umírání. Academia, Praha 2014). O čom si rozprávali? Napríklad:„Shazovat bomby se pro mě stalo potřebou. To tě tak zasvrbí, skvělý pocit. Skoro stejně tak dobrý, jako někoho odprásknout.“ (Nadporučík luftwaffe, 17. 7. 1940, s. 85).

Vyhnaný jazyk sa volá kniha esejí Imre Kertésza (Kalligram 2003). Tá metafora je mi blízka. Boli časy, keď sme na verejnosti používali iný jazyk ako v súkromí, časy, keď sa slová strácali a ďalšie sa objavovali z večera na ráno. Sám sa dodnes cítim ako rukojemník jazyka. Bože, ako rád by som si pohovoril nadoraz s ľuďmi kamkoľvek prídem a chvíľu tam zotrvám. Nejde to, vyrastal som za ostnatými drôtmi a po anglicky ma učila pani Bihellerová – mamkina kamarátka, ktorá sama po anglicky vedela mizerne (naučila sa túto reč vraj počas vojny v koncentračnom tábore).