Občas sa fakt cítim doma ako cudzinec. Najmä pri čítaní novín alebo po prezidentských či parlamentných voľbách. Najsmutnejšie však býva blúdenie našou nedávnou históriou. Keď hovorím „našou“, nemám na mysli dejiny jedného-jediného záhumienka. Sme predsa Slovania a Európania, hejže? Napríklad: Nedávno vyšla ďalšia kniha Jana T. Grossa Zlatá žeň. Po jeho knihách o pogromoch v Jedwabnom (Susedia) a Kielcoch (Strach) je táto inšpirovaná fotografiou skupiny dedinských mužov a žien, ako svorne sedia po dobre vykonanej práci pri hromade kostí.

Také horúčavy, aké boli koncom minulého týždňa tu u nás v Česku a v Poľsku, boli pred mesiacom ďaleko na severe. V pobaltskej Rige. Spali sme v tom istom hoteli ako premiér Petr Nečas a šéfka jeho sekretariátu Jana Nagyová. Pôsobilo zvláštne a pre lotyšských hostiteľov až trochu urážlivo, že sa premiér a jeho pravá ruka zavreli hneď po prílete vo svojom obrovskom apartmáne a namiesto prechádzky Rigou a večerou aspoň niekde v meste si dali priniesť jedlo na izbu a potom sa tam... asi do noci radili.

Eurozóna je už rok a pol v recesii. Je to najdlhšia recesia od jej vzniku. Popri južanských krajinách sa v neľahkej situácii ocitajú aj krajiny, ako sú Francúzsko, Holandsko alebo Fínsko. USA už vyrábajú viac ako pred krízou, zatiaľ čo prepad ekonomiky v Európe sa od krízy podobá vývoju počas Veľkej depresie. V Grécku padla životná úroveň o 15 percent, Taliansko a Portugalsko sa posunulo 13 rokov dozadu. Na začiatku krízy bola nezamestnanosť v eurozóne a USA na rovnakých deviatich percentách, v Európe je v súčasnosti dvanásť proti americkým ôsmim percentám.

Po mesiaci v Moskve, šedivej a nie a nie sa prebúdzajúcej k jari, sme konečne vypadli preč. Na Zalatoe Kaľco, tzv. Zlatý okruh. Oblasť, siahajúca asi 250 km severne nad Moskvu? Plná malebných mestečiek s impozantnými kremľami, pravoslávnymi kostolíkmi s vežičkami v tvare cibule, malebnými dreveničkami a rozbitými vozovkami. Hneď za Moskvou sme zostali v 9-hodinovej zápche, a tak nám 228 km cesta trvala 11 a pol hodiny. V rusku je „prázdnik" a cez prázdnik idú predsa všetci na „daču". Pätnásťmiliónová Moskva ide zrazu chalupárčiť. Ostávajú iba presvedčení komunisti na prvomájovom sprievode.

Úrad pre verejné obstarávanie napokon v kauze železničného tendra rozhodol v prospech firmy Skanska, ale s veľkým meškaním, ktoré vyvoláva podozrenia z účelovosti. Jána Mažgúta, tlačového tajomníka ÚVO, sme sa v e-mailovom rozhovore pýtali, prečo úrad nerozhodol v zákonnej lehote.

Za starým centrom Havany, obľúbeným turistami, je vládna štvrť. Vyzerá to tam, akoby ste spojili Gottwaldovo námestie s Trnavským mýtom a na dom odborov capli veľký plechový portrét Che Guevaru a Fidela. Tam ešte turisti chodia a fotia si tie plechové ksichty, ale ďalej nie. Taxikár sa čudoval, kam idem, a tak som klamal. Hovoril som, že som nemecký turista a mám tam kubánsku priateľku. Tak ma odviezol až do panelákovej štvrte, z ktorej by mal Corbusier radosť.

Rok 2013 bude rokom, keď sa naplno začne prezidentská kampaň. Požiadali sme dvoch kandidátov na úrad prezidenta, aby napísali novoročný príhovor s dátumom 1. 1. 2013. Píše Ján Čarnogurský.

Rakety palestínskych teroristov už vedia zasiahnuť aj Tel Aviv. Počúvali sme to tak dlho, až sme to začali brať ako samozrejmosť. Dňa 15. novembra 2012 podvečer som však sedela v obývačke, hrala som sa s dcérou, a môj muž si niečo kreslil. Na Tel Aviv, od ktorého sme asi 12 kilometrov, doletela palestínska raketa. Sirénu sme počuli aj my. Psychologická hranica padla, červená línia bola prekročená.

KNIHA Ján Púček: Kameň v kameni (F. R. & G., 2012) Ján Púček (1987) zaujal čitateľov už svojimi veršami a krátkymi prózami v literárnych časopisoch. Teraz prichádza s príjemnými krátkymi poviedkami. Autorov debut má znaky dobrej prózy, pripomínajúcej tvorbu Vincenta Šikulu či Antona Pavloviča Čechova.

Vyrážam na výlet svojich snov. Vyrážam do neznáma a nebojím sa, lebo tá neznáma zem mi vŕta hlavou už 5 rokov. Keď som prvýkrat videla film Himalaya, rozhodla som sa ostať v Nepále a ísť tam, kde zastal čas, kde je len to, čo si ľudia vypestujú, vyrobia alebo vymenia za soľ. Tam, kde sú karavany jakov, domčeky z kamenia bez okien a kde ženy nosia v ušiach veľké tyrkysové náušnice. Tam, kde ešte stále existuje mystické šamanistické náboženstvo Bon, ktoré s príchodom buddhizmu v Tibete celkom zmizlo. Zachovalo sa však tu, v zázračnej zemi Dolpo.