Pamätám si rok 1994 a správy z odovzdávania cien na festivale v Cannes. Mnoho odborných časopisov vtedy viedlo polemiku, prečo Tarantinovo Pulp Fiction získalo hlavnú cenu, keď v súťaži boli subjektívne lepšie filmy. Väčšina z toho vinila Clinta Eastwooda ako predsedu poroty, ale ten v rozhovoroch priznal, že pre film boli v porote nadšení hlavne „european guys“. Už vtedy však mal Tarantino po debute Reservoir Dogs zo Sundance predajnú nálepku – „coolest director of all time“ a Pulp Fiction to len potvrdil.

Po utorkovej volebnej noci to bolo zrejmé. Kráľ Bibi, ako izraelského premiéra Benjamina Netanjahua prezývajú nielen jeho prívrženci, ale aj časť západných médií, mal strhanú a unavenú tvár. Napriek víťazstvu. Tvár druhého v poradí, Yaira Lapida, žiarila.

Marek Kerles je spravodajca Lidových novín na juhu Česka. Okrem toho, že sa skvelo vyzná vo všetkých zákrutách sporu o výrub či nevýrub kôrovcom postihnutých lesov v Šumavskom národnom parku, v zákutiach juhočeskej politiky, v Temelíne, v sporoch o značku Budvar a v ďalších témach, ktoré by mal ako juhočeský patriot a spravodajca veľkého denníka sídliaceho v Prahe ovládať, číta Marek Kerles aj rakúske noviny. Číta ich takmer denne a ja ho podozrievam z toho, že si ich azda za tými hranicami aj kupuje. V Rakúsku má veľa známych, od hornorakúskych politikov až po rakúskych vyhnancov z Česka a českých sociálnych demokratov vo Viedni.

Keď som pred sviatkami sledoval cez internet snehovú kalamitu na Slovensku a špeciálne v Bratislave, tak som sa seba pýtal, čo by sa asi stalo, keby taký sneh napadol u nás v Islamabáde. Mesto je veľkosťou veľmi podobné Bratislave, leží na úpätí pohoria Margalla Hills (podobne ako Bratislava na upätí Malých Karpát), ale napokon nič také nehrozí. Hoci sú tu ľudia, čo pamätajú slabý poprašok snehu, za osem rokov, čo tu žijem, som nič také nevidel. V zimných mesiacoch tu síce teplota v noci klesá niekedy až k nule, ale cez deň zase vystúpi až k dvadsiatke.

Výťah zahučal a ozvalo sa kvílenie, ako keby sme pri tej bleskovej ceste šikmo nahor niekoho prešli. Hore to však vyzeralo, akoby sme vystúpili v raji. Milá mladá žena od nás prevzala kabáty, rovnako milý čašník nám dal na výber z niekoľkých krásnych miest a skoro rovnako rýchlo ako ten bleskový výťah nám priniesol aj jedálny lístok. Boli tam iba jedlá s prapodivnými názvami a s cenami, ktoré neboli jednomiestne. A nápoje tu neboli vôbec. Zbystril som pozornosť a rozmýšľal som, či to nevzdám. Okolo nás však bol krásny, v romantickej hmle sa strácajúci výhľad a moju ženu očaril rovnako ako mňa, tak som len odkryl karty.

Milí manželia Žáčkovci z južnej Moravy! Som rád, že, ako píšete v liste, vás jeden z mojich článkov inšpiroval, aby ste sa zamysleli nad možným presťahovaním do krásneho (východo)nemeckého mesta Görlitz.

Som v Skopje. Pozval ma sem na konferenciu PIN Login, šéf Password production. Myslím, že už z uvedeného je jasné, že Macedónci sú vtipní ľudia, teda niektorí, ako napokon všade na svete. Login je promotér, ktorý na Balkán doviezol plno veľkých a malých mien, Macedónec, ktorý vyštudoval albánčinu a keď jeho krajania protestovali proti albánskej ilegálnej univerzite, on sa na ňu prihlásil. Najskôr mu však museli jeho albánski kamaráti vymyslieť odbor, ktorý by mohol študovať, s maľovaním ani politkou nepochodil, ale odbor žurnalistiky mu vedeli založiť za deň. Keď sa vrátil zo svojho jediného študijného dňa, čakalo ho pred domom dvadsať naštvaných Macedóncov, nadávajúcich na paralelné albánske školy. Login k nim prišiel a nechal kolovať jeho práve získaný index.

Ako môže žiť viac ako 1,5 milióna Palestínčanov na území veľkom ako desaťkilometrový pás popri diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou? Na území s najväčšou hustotou osídlenia na svete? Bol som tam dvakrát. Prvý raz v roku 2003, keď vypukla druhá intifáda, teda protizraleské povstanie za vlády Ariela Šarona. To tam ešte nevládlo hnutie Hamas, žil Jásir Arafat a v Gaze ešte vtedy boli aj židovskí osadníci chránení armádou. Pár dní pred našou návštevou rakety vystrelené z izraelských stíhačiek zničili neveľkú budovu, ktorú turistický sprievodca Lonely Planet označuje ako Arafat house, jedno zo sídiel vodcu. S českým kolegom sme sa – ako jediní hostia – ubytovali v hoteli Adam, na terase povieval vlahý jarný vetrík od Stredozemného mora. Úslušný čašník priniesol džús z čerstvo vyžmýkaných pomarančov, švajčiarsky syr, omeletu, šunku. Pustý bol aj hotel Palestína, hotel Cliff, dokonca aj plážový klub OSN zíval prázdnotou. Až spomienka na nočný zvuk izraelských stíhačiek nás vrátila do reality. Na druhý deň sme boli na pohrebe 24-ročného Palestínčana, ktorého pri útoku na židovských osadníkov zastrelili izraelskí vojaci. V uliciach boli tisíce ľudí, vo veľkom sa strieľalo do vzduchu, maskovaní bojovníci Hamásu nás s kolegom ťahali do dedinky pri meste Insiret, kde Abdul, ako sa chlapec volal, vyrastal a žil. Mal som vtedy možnosť hovoriť s jeho matkou a bol to šialený rozhovor. Bola hrdá na to, že počas intifády prišla o všetkých troch synov. „Sú to šahídovia, mučeníci,“ opakovala. A priznala finančnú podporu od irackých fondov Saddáma Husajna.

Je malá, biela, a keď sa vám vysype, skáče po stole ako stádo bielych bĺch. Pozíciu najpestovanejšej plodiny na svete jej síce vyfúkla kukurica, no na tanier si ju každý deň naservíruje najviac ľudí na svete.

Vlani v lete sa mi snívalo o Vladimírovi Putinovi. Prebudil som sa, otriasol sa a dal som sa dokopy, vyšiel som z bytu a zamieril k výťahu. Mal staré, umelé tlačidlá zo sovietskej éry. Stlačil som prízemie. Až dolu.