Pred pár dňani protestovali v uliciach Tel Avivu stovky Izraelčanov proti prípadnému útoku na Irán. Nešlo o žiadnu masovú záležitosť, demonštrácia sa ani zďaleka nepodobala na sociálne protesty z leta minulého roka. Mohol by vzniknúť dojem, že Izraelčanov viac ako útok, ktorý by zmenil Blízky východ, trápia vysoké ceny a slabá dostupnosť služieb. Je to celkom opodstatnený pohľad. Izraelčanov skutočne momentálne zaujímajú iné veci.

Izrael má od minulého týždňa nového ministra civilnej obrany. Vymenovanie Aviho Dichtera považujú izraelské médiá aj verejnosť za ďalší signál toho, že útok na Irán sa blíži.

„Veľký“ doktorát z filozofie predsedu KDH je ďalší z množstva titulových škandálov, ktoré pravidelne explodujú (už aj) na Slovensku. Skutočnosť, že v epicentre stoja – z podstaty mediálneho záujmu – politici, doteraz odkláňala pozornosť od systémových príznakov k osobám hriešnikov. S Jánom Figeľom zrejme dôjde k posunu, ale na zmenu je neskoro.

Od čias cyklistických Pretekov mieru, výstavného športového podujatia socialistického Československa, a hviezdnych pretekárov, akými boli a stále sú Jan Smolík, Ján Svorada, Pavol Gálik či Dušan Zeman, Slovensko nezažilo taký záujem o cestnú cyklistiku, ako je tomu v tomto roku a práve v posledných troch týždňoch.

Dostalo sa mi výnimočného privilégia, počúvať Bacha v jeho vlastnom kostole Thomaskirche v Lipsku. Prežil tu 27 zo 65 rokov, bol tu kantorom a riaditeľom tunajšej hudobnej školy. Konal sa tu totiž festival Bachovej hudby a tento rok bol venovaný slobode. Lipsko bolo prvé miesto, kde v roku 1989 začali demonštrácie, ktoré vyvrcholili pádom berlínskeho múru. Protestujúci sa vtedy zhromaždili najskôr pri Nikolaikirche, druhom veľkom lipskom kostole, kde Bach prvýkrát predviedol svoje Pašie svätého Jána.

Keď v marci tohto roku zomrel Ján Komorovský, v médiách bol problém nájsť jeho fotku. Pritom odišiel muž, ktorý v sebe spájal všetky cnosti 20. storočia. Komunita slovenských humanitných vedcov nemá veľa osobností, ktoré by v sebe spájali toľko ideálov a boli takým vzorom neskorším generáciám študentov. Komorovský bol katolík, patril ku Kolakovičovým žiakom a Podzemnej cirkvi. Bol to však aj vedec, zakladateľská osobnosť slovenskej religionistiky a k vede vždy pristupoval vedecky. Ak má ešte zmysel nazvať niekoho humanistom, Komorovský ním bol. Domnieval sa, že humanitné vedy ovplyvňujú človeka viac než prírodné a dobrým humanitným vedcom nemožno byť bez toho, aby ste boli aj dobrým človekom.

Desaťtisíce ľudí sa čoskoro stretnú v Riu na Summite Zeme OSN. Účastníci – od unavených politikov po zapálených aktivistov – majú znovu podnietiť globálny záujem o životné prostredie. OSN stavia na obdiv prísľub „zelenej ekonomiky", zameranej na boj proti globálnemu otepľovaniu. V skutočnosti však summit mieri na nesprávny cieľ. Globálne otepľovanie nepredstavuje hlavnú ekologickú hrozbu. Aj keby sme – nerozumne – predpokladali, že tento jav spôsobí všetky úmrtia ako dôsledky záplav, sucha, horúčav a búrok, predstavoval by celkový súčet len 0,06 percenta všetkých úmrtí v rozvojových krajinách.

Minulé storočie patrilo básnikom, dvadsiate patrí športovcom, to ďalšie bude patriť mysliteľom. Tak nejako sa zamýšľal Štepán vo filme Jak svět přichází o básníky a ani netušil, ako blízko bol k pravde.

Vedel som, že to raz príde, akurát som nevedel, kedy a ako sa k veci postavím. A je to tu. Mám dodať do .týždňa pravidelnú glosu a nič mi nenapadá. Sľúbil som spoluprácu žilinskému večerníku, dlho som už nič nezavesil pod svoj blog, mám dohodu aj s Jakubom Kratochvílom na blog .týždňa a tak ďalej. Boli časy, keď som mal doma pripravených hneď niekoľko textov a permanentne som štval Petra Zajaca alebo Jana Štrassera, keď som namiesto jedného textu posielal hneď tri. A zrazu nič.

V nedeľu 27. mája opustili KDH dvaja podpredsedovia, Daniel Lipšic a Jana Žitňanská. Ich odchod ponúka otázku: dokedy sa táto najstaršia slovenská moderná strana môže ešte štiepiť?