Idete si tak severným Thajskom alebo južným Vietnamom a zrazu vás upúta čudný sad. Sú v ňom stromy a na nich visia akési povedomo smiešne plody. Spýtate sa na to sprievodcu, ten sa len roztomilo usmeje a dojato zašepká: papája.

Tí, ktorí si ešte pamätáme, ako to bolo pred Novembrom, vieme, že napriek hodnotovej nivelizácii si ľudia vážili isté stavy. Pedagogický stav, lekárov, vedeckých pracovníkov, hercov a podobne. Mám dokonca pocit, že aj režim, ktorý hlásal, že všetci ľudia sú si rovní, nosil skrytú úctu voči týmto vrstvám spoločnosti. Nedávno jeden známy vyslovil triviálnu otázku: Ktorý stav si dnes ľudia vážia? A dokonca: Ktorý stav si dnes váži aspoň sám seba? Nakoniec z toho vyšlo, že na Slovensku si dnes neváži nikto nikoho...

Veľmi krátko po útokoch na redakciu časopisu Charlie Hebdo v Paríži dostala Európa úder z ďalšej strany: v Belgicku ozbrojené zložky len tak-tak prekazili údajne podobný atentát, ktorý plánovali džihádisti. Pri zásahu v 55-tisícovom belgickom meste Verviers zahynuli dvaja islamskí militanti. Podľa čiastočných identít, ktoré minulý týždeň zverejnila polícia, šlo o Belgičana marockého pôvodu Sofiana A., narodeného v roku 1988, a Belgičana Khalida B., narodeného v roku 1991. Bruselský súd zároveň predĺžil čas zadržania podozrivých v súvislosti s týmto prekazeným atentátom. Pod vojenským dohľadom zostali v Belgicku napríklad židovské školy a iné miesta, na ktoré by militanti mohli zaútočiť.

Nápad ísť na výstavu Joana Miróa a Diega Rodrigueza de Silva y Velázqueza by sa zdal neškodný a určite bezpečný. Maľby obidvoch milujem a nezostávalo iné, len sa na ne tešiť. Cha, smeje sa poludný démon, ja ti dám! Aj dal. Nevšimol som si, že moji spoločníci majú iné nastavenie, čo sa umenia a chutí týka, takže som po pár nejapných poznámkach môjho spoločníka z výstavy Miróa zutekal a po dlhom uvažovaní, či pôjdem domov naspäť vlakom, som skončil v reštaurácii pre biznismenov a turistov, kde som sa skoro udusil suchým teľacím rezňom, čo úplne zlomilo môj ďalší odpor a nechal som sa hnusnou veternou Viedňou, plnou turistických hôrd, trepať na výstavu trpaslíka Lautreca.

Traduje sa taká ľudová hlúposť, že vraj „všetko zlé je na niečo dobré“. Samozrejme, ide o exemplárny oxymoron, pretože iba máločo vskutku zlé môže byť naozaj na niečo dobré.

V roku 2012 začal v diskusiách o politike na spravodajských portáloch rezonovať zvláštny fenomén. Blogy o vládnej strane Smer, ktoré predtým čítalo minimum ľudí, odrazu začali prudko rásť.

Kto platí IS? David Cohen, ktorý na americkom ministerstve financií vedie odbor protiteroristického boja a finančných informácií, uviedol, že Islamský štát je najbohatšou teroristickou skupinou sveta. Mesačne čerpá milióny dolárov z predaja ropy na čiernom trhu, z výkupného a vydierania. IS predáva ropu z irackých ropných polí na územiach, ktoré dobyl, a už z toho má denne milión dolárov, vysvetlil Cohen.

Pod infografikou o zložení novej Európskej komisie bolo uvedených aj niekoľko štatistických údajov, ktoré majú dokazovať, že ide o silný a skúsený tím. Naozaj? Štyria členovia novej Komisie sú bývalí premiéri, ďalší štyria bývalí vicepremiéri, dvadsiati majú skúsenosť s pôsobením v kresle ministra, siedmi sú bývalí eurokomisári, ôsmi pôsobili v Európskom parlamente. Pokiaľ ide o odbornosť, dominujú ekonomické a finančné záležitosti (jedenásť členov) a oblasť zahraničných vzťahov (osem členov).

Inštalatéri. Ten termín vymyslel Braňo Špaček z Kosy z nosa niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov a okamžite sa medzi nami ujal. Označoval muzikantov, takzvaných profíkov, ktorí za peniaze zahrali hocikedy s hocikým a hocičo. Bolo to omnoho výstižnejšie a vtipnejšie, ako keby ste ich nazvali prostitútkami. Inštalatér totiž zoberie svoj slávny vercajk a s výrazom majstra, bez ktorého si neporadíte, vám opraví vaše pokazené potrubie. Išli sme sa ušúľať od smiechu. Tí slávni profíci sa tvárili presne takto.

Koncom augusta tohto roku sme zháňali helmu. Pre jedného z ukrajinských chlapcov, ktorý dostal povolávací rozkaz. Jeho otec prišiel na nákup do Prahy. Na nepriestrelnú vestu z finančných dôvodov vopred rezignoval. Chcel, aby helma bola parabolická s certifikátom. Našli sme na internete dva obchody, akurát tá helma stála v základnej výbave 8 000 korún, v plnej až 100 000. Pre človeka z Ukrajiny neuveriteľná suma a navyše tovar súkromníkovi nepredajný. Pre našinca neuveriteľné, že si vojak musí za vlastné kupovať výstroj, pretože inak by šiel do boja bez neho. Vlastne už to slovo „ísť do boja“ znie pre moju generáciu zvláštne. Slúžili sme za komunizmu povinne, bez akéhokoľvek náznaku patriotizmu, motivácie, chuti. Zrušenie základnej vojenskej služby po Novembri sme uvítali.