Štátne nemocnice vypovedali Unionu zmluvy, vraj málo platí. Kontext a použité argumenty však nepustia. Problém, ktorému dnes Union čelí, je štátny marketing karpatského typu.

Až kým nezačal ohlušujúco revať alarm, vyzeralo to ako dobrý nápad. Bol som na jedinom mieste v Londýne, kde nechcete tráviť večer: v jednom z minihotelov v okolí vlakovej stanice Paddington. Miesta vedľa postele akurát tak na uloženie dvoch topánok (za sebou), recepcia 50 metrov krížom cez štvorprúdovku a hlavne tradičný anglický studený odchov, s vykurovaním „čo si nadýchaš, to máš“.

Keď sa v roku 1992 zastavila výstavba novej fakultnej nemocnice na bratislavských Rázsochách, šlo vraj len o dočasné prerušenie financovania. V týchto zemepisných končinách význam slova „dočasne“ poznáme – ide spravidla o časový úsek presahujúci 20 rokov.

Pamätám sa, ako som prvýkrát počas svojej práce na Úrade vlády mala ísť do rómskej osady. Bývam v Bratislave, rómsku osadu som videla len z vlaku alebo auta, aj to len chvíľočku, kým som zhrozene (zhnusene?) neodvrátila zrak.

„Som guľkou v zbrani a ovládam ťa; Som Pravda, od ktorej utekáš a ovládam ťa. Pán sebazničenie.”

Debatujú dvaja Slováci za mnou v lietadle z Amsterdamu do Viedne. „Rodina chce vždy vedieť, kde som, tak posielam všetkým po pristátí SMS-ky: Manchester. Londýn. Amsterdam,“ vysvetľuje jeden. „A sestra mi vždy na každú odpisuje len: Malé Leváre. Malé Leváre. Malé Leváre."

O mesiac sa v Českej republike konajú predčasné voľby. Všeličím mi pripomínajú tie vlaňajšie slovenské: drobenie pravice, nástup ľavice a možný príchod nových strán – pokiaľ sa tie strany nerozhádajú.

Každý človek je v niečom najlepší na svete, a zväčša je to čítanie vlastného rukopisu, všimol si vraj kedysi Mark Twain, autor známy najmä tým, že mu možno pripísať takmer akýkoľvek citát. Ja svoj rukopis čítať neviem, ale mohol by som byť expertom na vstupné haly svetových vydavateľstiev.

Tonik a malária. Na prvý pohľad zvláštna kombinácia, avšak známy horký nápoj a smrteľnú tropickú chorobu naozaj čosi spája. Tým spoločným menovateľom je chinín.

Jedna z posledných príležitostí, kde možno vidieť dospelého muža plakať, je bezpečnostná kontrola na letisku. Stál som vo Viedni za štyridsaťročným Poliakom, ktorý držal v ruke štyri veľké fľaše whisky v nádherných drevených vyrezávaných fľašiach a preklínal potomkov neoblomnej policajtky až do štvrtého pokolenia. Cez reproduktory ho už vyvolávali po mene ako posledného chýbajúceho pasažiera a on sa, stojac pred modernou verziou Sofiinej voľby, stále nevedel rozhodnúť, či radšej opustiť fľaše, alebo zostať navždy v Rakúsku.