Kam sa pozrieme, všade sa o nich zhusta píše, bloguje, tisícky zúfalcov sa pokúšajú nájsť ten naozaj pravý recept, ktorý vždy nabetón vyjde. Odkiaľ sa však zobralo toto parížske pusinkové šialenstvo?

Filmové leto sa začína. Trocha predčasne, ale o to intenzívnejšie. Týždeň čo týždeň až do septembra uvidíme v kinách aspoň jeden kúsok s tým najveľkorysejším rozpočtom a najväčšími komerčnými ambíciami. Žiadny z nich však nebude taký dôležitý, spoločensky dôležitý, ako český autorský celovečerný dokument režisérky a scenáristky Silvie Dymákovej Šmejdi. Začal sa premietať 18.4., v tých istých multiplexoch ako povedzme „nový Tom Cruise“, len v menších sálach. Treba dúfať, že naň budú chodiť ľudia a najlepšie aj so svojimi seniormi.

Na pokus o diskreditáciu názorov Rogoffa a Reinheirtovej bol najvyšší čas. Cez nimi definovanú hranicu dlhu 90 percent HDP sa eurozóna prehupla práve v roku 2012.

Minulý štvrtok poslal švajčiarsky súd v Bellinzone na štyri roky a štyri mesiace do väzenia Antonína Koláčka (54) a spolu s ním štyroch ďalších Čechov, ktorí koncom 90. rokov spáchali mnohomiliardovú privatizačnú krádež. Pri tej správe mi až slzy vbehli do očí: Veď to je moja mladosť! O nečistom ovládnutí Mosteckej uhoľnej som písal pätnásť rokov.

Tento stĺpček je o českých viditeľných udalostiach a ich skrytom pozadí. Hneď tá prvá je neprehliadnuteľná, len najkvalitnejšie české médiá majú problém o nej písať. Ide v nej totiž o ich vlastníka Zdeňka Bakalu. Podľa časopisu Forbes je Zdeněk Bakala tretí najbohatší český občan (po Petrovi Kellnerovi a Andrejovi Babišovi). Alebo aspoň býval, pretože jeho bohatstvo sa roztápa na burzovom slnku a scvrkáva sa pod politickým tlakom. Pred tromi týždňami sa demonštrácia baníkov v Ostrave pred sídlom „Bakalových“ baní skončila rozbitím recepcie. So strachom zo zatvárania priemyslu v moravsko-sliezskom kraji pracuje predovšetkým prezident Miloš Zeman v kampani pred októbrovými voľbami.

Keďže som v tejto časti Brooklynu prvýkrát a nechtiac som si vypočul ich rozhovor, s decentným odstupom ich sledujem. Odbočíme (najprv oni a po nich ja) na Gold Street, potom na Sands Street a všetko je jasné. Commodore Barry Park síce ešte nevidíme, ale AfroPunk Festival už počujeme. Nad pokojnými basovými bítmi sa ozývajú chaotické škreky gitarových efektov, z čoho je jasné, že festivalový areál je už otvorený, znie v ňom tanečná hudba, kým na dvoch pódiách zároveň prebiehajú zvukové skúšky kapiel.

Názov kapely je zásadná vec. Preto tie zdanlivo nedôležité názvy ako Načo názov, Ještě sme se nedohodli a podobne. Sú za nimi hodiny dohadov a vyčerpávajúcich úvah, ktoré nikam neviedli. Ja mám rada dadaistické názvy našich domácich kapiel, ktoré hrajú čosi, čo môj kamarát z Ostravy nazýva „bratislavský spodný prúd“. To je špecifický druh hudby neumelých, idealistických kapiel garážového typu, ktoré mali taký pretlak, až vybuchli ako supernova. Väčšina z nich už neexistuje.

Dabing je súčasťou hereckého remesla. Dobre natrénovaný pilot ľahšie trafí na svoju runway, ak na ňu triafa častejšie. Podobne ako herec. Čím viac dabuje, tým ľahšie sa mu „triafa“ a viac sa v technike dabovania zdokonaľuje. Kvalitnejší stroj sa ovláda ľahšie a takýto stroj pilotovi často sám veľmi pomáha. Depp je jeden z najkvalitnejších strojov filmového priemyslu a ja som mal to šťastie ho svojím dabingom „pilotovať“.

V Číne sú ľudia, ktorí chemicky farbia svojim psíkom srsť. Sú tam kaderníctva, ktoré vám prefarbia labradora na pandu či ši-cu na Hello Kitty. Jeden Angličan prenajal svojmu psíkovi súkromné lietadlo, aby ho odviezlo za ním na Bahamy, lebo psychológ jeho psa povedal, že normálny linkový let by bol pre neho stresujúci. V Amerike sú ľudia, ktorí kupujú svojim psíkom diamantové náhrdelníky a dizajnérske značkové psie handry.

V každom jednom dome či reštaurácii majú na ňu svoj unikátny a generáciami overený recept. Nedajú na ten svoj dopustiť a dokážu sa o ňom hádať celé hodiny. Po francúzsky a poriadne nahlas. Veď ide o ich najcennejší gastronomický drahokam - bujabézu.