Nenávisť bol názov diskusie, na ktorú ma pozvali nedávno do pražského klubu Tranzit medzi ľudí, mladších ako moje deti, a iného politického vyznania, ako mám ja. Témou boli protirómske pochody v Česku a volebné víťazstvo Mariána Kotlebu v župných voľbách na Slovensku.

A ja už niekoľko dní každú hodinu počúvam v rozhlase správy a moje srdce býva v Kyjeve, vo Ľvove, v Ivano-Frankovsku a v Kolomyji. Na Východe sa dejú veľké veci, ktoré rozhodnú, ako bude vyzerať náš kontinent.

Za roky môjho diplomatického pôsobenia v Ríme som mal veľa ráz príležitosť pozorovať zasadnutie jednej či druhej komory talianskeho parlamentu (horná je Senát, dolná Poslanecká snemovňa) z tribúny vyhradenej pre diplomatický zbor. Pri vstupe do budovy overenie, či som vopred ohlásený. V období, keď som nebol v pozícii veľvyslanca, aj prechod popod bezpečnostný rám. Potom cesta k samotnej tribúne, či skôr lóži. A pri prvých návštevách informácie. Imperatívne. Verejnosť prítomná pri zasadnutí nesmie dať nijakým spôsobom najavo taký alebo onaký prejav súhlasu alebo nesúhlasu s tým, čo zaznieva alebo čo sa odohráva v zasadacej sále.

Určite ste už počuli, že keď necháme padať mačku z rozumnej výšky na zem, dopadne vždy na nohy. Bez ohľadu na to, v akej polohe ju pustíme. Môžeme ju pustiť aj v polohe s nohami nahor, počas pádu sa stihne rýchlo otočiť a dopadne bezpečne na nohy.

Africké horúčavy pritvrdzujú, kvapky dažďa ohlasujú blížiacu sa dažďovú sezónu a ja spolu so všetkými sheluiskými poľnohospodármi tajne dúfam, že dážď sa čoskoro naplno spustí, aby vyplnil brázdy a opäť priniesol život. Moji čokoládoví škôlkari akoby páľavu nevnímali a poctivo si ráno čo ráno vykračujú k nám. Ani si nepamätám, kedy naposledy niekto vynechal hodinu.

Osloboďte sa od pocitov nespokojnosti! Tvoriť môžete, aj keď sa na to necítite. Akceptujte svoju nechuť do práce a použite zopár našich trikov na rozhýbanie.

V októbri zverejnil americký Econ Journal Watch výsledky ankety medzi nositeľmi Nobelovej ceny za ekonómiu, zameranej na ich ideologické postoje v priebehu ich životov. Spomedzi 71 opýtaných až 51 povedalo, že časom sa ich politické postoje stali viac protrhovými a liberálnymi (v klasickom význame). Minulý týždeň sa na stránkach tohto časopisu objavila slovenská verzia tejto ankety, v ktorej figurovali traja mladí intelektuáli. Jeden z nich, Pavol Hardoš, je už od základnej školy mojím blízkym priateľom. Na rozdiel od nobelistov sa však ich pohľady za ostatných 10 rokov posunuli od silno trhovo-liberálnych k politickému stredu. „Určite mám (...) bližšie k umierneným sociálnym demokratom než k libertariánom,“ uviedol Rado Baťo, bývalý šéfredaktor Trendu.

Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš patria medzi päť slovenských politikov, ktorých bez námahy vymenuje nadpriemerný čitateľ českých novín (moja žena). Ich odchod vedie až k dôraznému zvolaniu, že Dzurinda bol „premiér, akého Česi nikdy nemali“ a „slovenský Helmut Kohl“ (Luboš Palata 5. 6. na iDnes.cz). Aj k oslavnému rozhovoru, v ktorom „otec reforiem“ Mikloš dostáva úctivú otázku, ako je spokojný s ich stavom (Luboš Palata 5. 6. v MF Dnes).

Sklamaný Wilders Vo štvrtok 22. mája sa začali voľby do Európskeho parlamentu. Odštartovali ich voliči vo Veľkej Británii a v Holandsku, neskôr nasledovali ostatné krajiny. Konečné výsledky mohli byť zverejnené až v nedeľu a za všetky krajiny naraz. Už vo štvrtok však bolo zrejmé, že účasť Britov neprekoná rekordy a bude medzi 30 a 40 percentami voličov. Britskí euroskeptici UKIP si gratulovali k ziskom.

Keď si konečne aj Rómovia na Slovensku zvolili kráľa, romano thagaris ke Slovačiko, plný radosti som sa ponáhľal do Košíc. V hlave mi vírila otázka, či v skutočnosti aj Slováci netúžia po nejakom monarchovi, v ideálnom prípade hodne vzdialenom. Po 21 rokoch demokratického sebaurčenia sa už dá povedať, že miestny ľud, skrátka, nemá veľmi chuť si vládnuť. Volebná účasť pri voľbách do Európskeho parlamentu sa Slovensku dosiahla dokonca historický rekord – 16,96 percenta.