V stredu 1. marca 2006, niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami, rozpustil Najvyšší súd po prvý a jediný raz v novodobej histórii Slovenska politickú stranu, Slovenskú pospolitosť – Národnú stranu. Subjekt, ktorý si vytvorilo občianske združenie Slovenská pospolitosť, dodnes verejnosti známe najmä pre svoje tmavomodré uniformy pripomínajúce tie gardistické a fakľové sprievody v slovenských mestách, je fakticky odstavený od možnosti kandidovať. Absolútne precedentným rozhodnutím, ktoré bolo postavené z veľkej časti na interpretácii jej takzvaného Ľudového programu, súd dáva krajnej pravici jeden z najťažších úderov za ostatných 15 rokov, počas ktorých slovenská demokracia zvádza boj s politickým extrémizmom. Jej vtedajší „vodca“ Marián Kotleba vyhlasuje, že i v nacistickom Nemecku dostal bulharský komunista, podozrivý zo zapálenia Ríšskeho snemu, možnosť obhájiť sa na poriadnom súde. Pospolitosť podľa neho nie. A tajomne dodáva, že členovia hnutia sa volieb zúčastnia, pravdepodobne na kandidátke inej, už existujúcej politickej strany. O krátky čas sa ukáže, že chrbát, po ktorom sa chcú lídri Pospolitosti vyštverať až do parlamentu, im nastaví Slovenská ľudová strana. Niekde tu sa začínajú rodiť argumenty pre najnovší výstrelok štátnej protiextrémistickej politiky, návrhu Generálnej prokuratúry na rozpustenie tejto partaje. Návrhu, ktorý paradoxne neprišiel v roku 2006 či 2007, i keď sa o tom vtedy šuškalo. Generálna prokuratúra navrhuje SĽS rozpustiť dnes. Je jeseň 2009, pomaly eskaluje napätie spôsobené neriešením rómskeho problému a slovenská krajná pravica začína rozpoznávať, že takzvané protesty proti cigánskemu teroru sú skvelou príležitosťou na vlastné spropagovanie sa v očiach verejnosti a získanie bodov pred blížiacimi sa parlamentnými a komunálnymi voľbami. Stovky jej prívržencov obchádzajú rómske osady a miestni obyvatelia, unavení neschopnosťou všetkých minulých vlád, ktoré často zúfalú situáciu v okolí osád ignorovali, im nadšene tlieskajú. Taktika pravicových radikálov a extrémistov sa za uplynulé tri roky výrazne zmenila. A Slovenská ľudová strana v nej už dávno nehrá významnejšiu úlohu.

Zdá sa to jasné – koalícia má problém, lebo Matovič vydiera, má čudné požiadavky a nezmyselne zdržuje vládu a parlament. Myslím si opak – koalícia nenarazila na problém s Obyčajnými ľuďmi, ale na vlastný.

Aby sa vyhol vojenskej službe prišiel v roku 1976 do Československa. Učil francúzštinu, priatelil sa s výtvarníkmi, ktorí nemohli vystavovať a s ľuďmi, ktorí boli kritickí voči komunistickému režimu. Hoci je vyštudovaný filozof, radšej má umenie, ktoré je podľa neho lekciou pokory. Étienne Cornevine.

Je silný dôvod na to, aby hlavní aktéri kauzy Gorila sedeli vo vyšetrovacej väzbe, pokiaľ je v údajnej nahrávke z kauzy to, čo už v skorších prepisoch. Vyhlásil to líder opozičnej SaS Richard Sulík s tým, že nezávislý a spravodlivý súd by mal rozhodnúť, čo s týmito aktérmi následne urobí.

Redakcia .týždňa pripravila sériu rozhovorov s „ľuďmi novembra '89“. Mnohých viac, či menej verejne známych osobností sa spýtame, čo sa po páde komunizmu zmenilo v ich životoch.

Pred päťdesiatimi rokmi prijalo Národné zhromaždenie, najvyšší zákonodarný zbor Československej republiky, novú – socialistickú – ústavu. Platila 32 rokov, najdlhšie zo všetkých československých ústav.

Je to blizzard? (The Economist) Je to vojna s Islandom. Zaháji Brown inváziu? (The Wall Street Journal) Islandský ľud si zaslúži naše sympatie. (Guardian) Čaká Island diplomatická vojna s Veľkou Britániou? (Iceland Review) Čo sa to vlastne Islande deje?

Absolvovali sme úžasnú konferenciu. Festivaly medzi sebou väčšinou súťažia, snažia sa všemožne prilákať umelcov, preplácajú sa a podobne. Úplne iná atmosféra je ale medzi ľuďmi, ktorí sa starajú o bezpečnosť.

Býva zvykom, že po voľ bách ďakujú strany svojim voličom. Tieto voľby si zaslúžia výnimku – .týždeň ďakuje všetkým ľuďom, ktorí svojím dielom pomohli vymeniť primitívnu, hrubú a nebezpečnú vládu Roberta Fica.

Filosofie je pokus vysvětlit z lidské přirozenosti, kdo jsme, kam jdeme a jaký to má smysl. Jenže na záhadě lidského života si většina filosofů vylámala zuby. Smysl života totiž není kolektivní, každý ho může chápat jinak. Avšak filosofie se zabývá jen tím, co platí obecně!