Meno autorky (Olga Grjasnowa) a názov knihy (Rus je ten, ktorý miluje brezy) by mohol naznačovať, že ide o ďalšiu literárnu sondu do veľkej ruskej duše. Nie je to celkom tak.

Najprv to vyzeralo ako vtip, neskôr ako šikovná politická hra, nakoniec sa ukázalo, že Jón Gnarr a jeho Najlepšia strana priniesli nielen do islandskej politiky dôrazy, ktoré v nej chýbali.

Rozvíjať kultúru v regiónoch nie je ľahká úloha. Bardejov má však šťastie na ľudí, ktorí sa o to neúnavne snažia. Medzi nimi je aj dizajnér Peter Javorík, ktorý neznáša mestské nástenky, obalené do červeného plátna.

Každý vodič sníva o ceste, na ktorej nemusí kontrolovať tachometer. Zatiaľ čo niektorí na ňu nečakajú a ručičku nesledujú nikdy, pre ostatných je tu istá nádej. Na svete ešte aj dnes nájdeme niekoľko miest, kde obmedzenia neplatia. A u protinožcov sa dokonca množia.

Slovensko sa uvelebilo v priemernosti – a je mu tam dobre. Stratila sa akákoľvek ambícia byť elitou. Podstatné je zabezpečiť sa a prežívať. V časoch Česko-Slovenska sme síce často hromžili na Prahu, ale zároveň sme sa chceli na ňu doťahovať. Dnes žijeme v otvorenom svete a naši ľudia, ktorí pôsobia vonku, sú v športe, vede a na iných pracoviskách často nadpriemerne úspešní. Doťahujú sa na kritériá a prostredie, v ktorom žijú. Ale tu nie je na koho sa doťahovať. Bratislava ako hlavné mesto stratila toto postavenie. Na Slovensku panuje a darí sa priemernosti.

Mal som v živote obrovské šťastie na ľudí, ktorí videli za roh. A veľmi pookrejem, keď sa s nimi z času na čas znovu stretnem. Ako teraz s Jefimom Fištejnom.

Sledovať v divadle slovenskú lyrizovanú prózu a zažiť pocit svetovosti vyžaduje niekoľko splnených podmienok. Jednou z nich je Roman Polák.

Americká publicistka Anne Appelbaum, ktorej analýzy kremeľských stratégií v rámci súčasnej Európy patria medzi najzaujímavejšie čítanie, navštívila Prahu so svojou najnovšou knihou Železná opona. Pri tej príležitosti poskytla médiám niekoľko rozhovorov. Pre Echo 24 okrem iného povedala: „Pýtajte sa teda, ako môže Rusko získavať vplyv u vás. Nie podporou nejakých otvorene proruských hlasov, to ani pre nich nie je zaujímavé, ale podporou protieurópskych skupín.“ Zhodou okolností mi práve v tom čase kamarát poslal skvost od Sergeja Chelemendika.

Zatiaľ čo vo svete ich považujú za jednu z najzaujímavejších delikates, väčšina Slovákov nad nimi ohŕňa nosom. Krásnym, bielym a svojrázne voňavým držkám sa však na tanieri nevyhneme ani v Normandii, ani v slnečnom Toskánsku.

Takže sa to dá. Základné pravidlá fungujú bez ohľadu na špecifiká lokálneho trhu, slovenský seriálový divák nie je vymletý nesvojprávny idiot a domáci tvorcovia nie sú zneuznaní géniovia, ktorí by najradšej robili umenie, ale to ich na rozdiel od seriálov neuživí, a tak robia tie, hoci v skrytom kútiku duše nimi pohŕdajú.