Do kláštora prišla penitentka. Vraví, že je pekne, tak nech sa spovedáme vonku. Súhlasím. Počas spovede príde do parku umenia partička mladíkov + jedna dievčina. Pofajčievajú a voňavý dym z marihuany zapĺňa celý park. Dievčinu to dusí. Po spovedi prichádzam k nim. Z diaľky začujem šepot: „Uvidíte, ako nás bude buzerovať“. Priateľsky podávam každému ruku, pozriem do očí, poviem svoje meno. Čudujú sa, odkiaľ viem toľko o „tráve“. Všimnú si pod mojím sakom tenkú štólu. „Vy ste farár?“ „ Áno som“. A vtedy vypukla debata.

Tí, ktorí sadli na lep kremeľskej propagande o západnej konšpirácii, ktorá údajne viedla k zvrhnutiu Viktora Janukovyča, by mali navštíviť kyjevský Majdan. Rozľahlé námestie je lemované improvizovanými pomníkmi obetiam vládnej represie a tisíce Ukrajincov k nim nosia kvety. Jadro protestujúcich zotrváva na námestí, udržuje stanové mestečko, chránené barikádami, pri živote, a to pre prípad, že by udalosti nabrali nečakaný smer. Predstava, že táto spontánna, dojímavá a miestami bizarná entita mohla byť niekým zinscenovaná (nebodaj eurokratmi v Bruseli) je groteskná.

Človek zamilovaný do mesta, kam sa presťahoval, mu odpustí aj to, aké bolo nudné v zime. Samé výtlky. Do kina len cez most do Párkánya (po vašom Štúrova). Zopár koncertov v kostole, vernisáže, ešteže je tu DVD požičovňa, kde Henrietka ponúka skvelý výber. Nebyť jej, neviem, čo by sme po večeroch robili. So slzami v očiach hľadeli na Dunaj, ktorý kedysi zamŕzal a teraz nič? V zime sa u nás pri Dunaji dá robiť hlavne jedno: pozorovať labute, kŕmiť labute a volať na labute, aby prešli zo štúrovskej strany k nám. Ďalšia výčitka voči zimným mesiacom je, že tu kašlú na upratovanie lístia z platanov, ktoré patria medzi miestne korunovačné klenoty.

Polícia bola na stope podvodníkom, ktorí zrejme chceli okradnúť štát o desiatky miliónov eur. Keď však vyšlo najavo, že v pozadí môžu byť aj záujmy podnikateľov blízkych Smeru, nastal zvrat. Na svete je tak jedna z najväčších káuz druhej Ficovej vlády.

November 1976 bol sivý a sychravý, ako väčšinou novembre bývajú. Pre môj prichod do Švajčiarska by som si bola priala viac slnka a tepla. Aj preto sa mi možno Švajčiari videli chladni a odmietaví. Bol to pre mňa kultúrny šok. Nové bydlisko som si za socializmu vopred nemohla ísť obzrieť a do vysťahovania za svojím švajčiarskym manželom som sa pustila dosť naivne. Nerozoberala som, či by tí, asi 1 000 kilometrov vzdialení ľudia mohli byť odlišní od nás Slovákov. Ale boli!

Myslel som, že to prejde. Varíš, varím, varíme. Programy o varení, s ktorými sa roztrhlo vrece. Ale neprešlo, lebo sotva niektorý z nich zakape, už sa hlási o slovo ďalší. V telke, v časopisoch, na bilbordoch, všade! Vyberavého jedla je viac než dosť. A do toho všetkého informácie o tom, že osemdesiat ľudí tejto planéty by si mohlo kúpiť 3,5 miliardy ľudí, čo sa teda ich majetku týka. A ráno počúvam rádiovú upútavku na časopis, v ktorom sa možno dočítať, že ohrdnuté milenky regionálneho milionára predávajú luxusné veci, čo im dakedy pokúpil. Túto vzápätí strieda iná informácia, že milióny utečeneckých detí zo Sýrie nemajú prístup k pitnej vode.

Milí priatelia, Malé Karpaty sú mojím domovom. V tých vinohradoch a lesoch som prežil celé detstvo. Vtedy, priznám sa, mi to aj liezlo na nervy, no dnes oceňujem všetky detaily každého dňa, ktoré som tam strávil. Pod gaštanom a lipami som sa učil písať. Písmo mám krivé, také všelijaké, presne ako korene stromov, ktoré prerastajú túto zem. Včely bzučali, muchy robili neplechu. Mravce, ako píše básnik Mikuláš Kováč – nosili kúsky slnka.

Baracoa je najstaršie mesto na Kube a až do 60. rokov žilo odrezané od celého ostrova, pretože tam neviedla cesta cez horské sedlo. Tú dal vybudovať až Fidel a krásny priechod cez hory, ktorý tak vznikol, je naozaj pastvou pre oči. Dovtedy sa do Baracoy dalo dostať iba po mori a tú izolovanú existenciu v meste dodnes cítiť. Ľudia sú tu uzavretejší, ani návštevníci ich nezaujímajú. To, ako jedno im to bolo, som si nafilmovala aj vo fajnovej zmrzlinárni. Ešte väčšiu ľahostajnosť sme mohli nakrútiť v ľudovej zmrzlinárni.

Týždeň má krásne staré fotky a ja vraj môžem písať o čom chcem, najlepšie o jazze. Len tak mimochodom: po osemdesiatom deviatom sme sa – vtedy hŕstka zakladateľov Slovenskej jazzovej spoločnosti – dohodli, že vymažeme zo slovenčiny slovo „džez”. Mali sme pocit, že keď už sme raz slobodní, tak môžeme rozhodovať aj o tom. Nekonzultovali sme to s Jazykovým ústavom a džez sme pochovali. No jazz na Slovensku žije ďalej.

Nie je na programe bratislavských kín priveľa takých filmov, ktoré by sa úspešne mohli v tom istom čase premietať v pukancových multiplexoch, v kine Lumière aj v Mladosti. Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol je jedným z nich.