Keby sa tak realita mohla personifikovať a spoločnosť byť reprezentovaná nejakým bytím, tá naša by bola dospievajúcim adolescentom. Niekým, kto naťahuje ruky a nohy a zbavuje sa paternalizmu, aby sa stal dospelým. Náš adolescent sa však ešte neholí a nosí také tesné oblečenie, že ledva dýcha. Každodenný život je ako tesný korzet, ktorý nám v mene zastaranej a disfunkčnej ideológie všetko zakazuje. Toto je opis Kuby, v ktorej dnes žijeme.

V súvislosti s policajnou akciou v Česku sa skloňujú aj mená politických kmotrov Romana Janouška a Iva Rittiga. Aký fenomén vlastne reprezentujú títo kmotri?

Našla som Kubu mimo Kuby, povedala som nedávno svojmu priateľovi. Zasmial sa. Myslel si, že sa snažím vymyslieť fikciu, niečo literárne. Ale nie, myslela som to naozaj. V Brazílii som od jednej sedemdesiatročnej Kubánky dostala medailónik Milosrdnej Panny z Cobre. „Nebola som späť od roku 1964, keď som odišla,“ povedala mi, keď mi dávala do rúk malý klenot, ktorý patril jej matke.

Ráno vstala a vypila malú kávu. Betón v jej dome je ešte stále čerstvý. Magaly, jej dvaja synovia a manžel žijú v dome, ktorý sa ešte stále stavia. Žijú takto už sedem rokov. Steny rastú pomaly, kúsok za kúskom, a rovnako pomaly sa inštalujú rôzne rozvody a vedenia. Každý deň cítia, že koniec toho všetkého je o deň bližšie. Ale každý deň prežívajú aj starosti kvôli tomu, aké materiály zase chýbajú. Dnes im chýba cement a piesok. Dali dokopy peniaze, ktoré ešte majú, a rozhodli sa navštíviť zásobovacie centrum. Zavolali ma, aby som išla s nimi.

Edward Snowden zverejnil podrobnosti o tom, ako americké vládne úrady vykonávajú zber osobných dát, aké ľudia prirodzene považujú za súkromné. Za to mu hrozí zatknutie a Snowden sa dal na útek pred americkou justíciou. Pre jedných je hrdinom, pre druhých zradcom.

Dobrý človek, môj známy. Prednášal v Egypte o demokracii. Po Arabskej jari, chápte, keď boli mnohí nadšení z „príchodu demokracie“ do arabského sveta.

Nick Cave s The Bad Seeds, Omara Portuondo alebo Bonobo, to sú najväčšie lákadlá posledného dňa trenčianskeho festivalu Pohoda.

Keď som bola malá, moja mama ma nútila dojedať všetko jedlo. Veta, ktorá ma mala prinútiť, aby som všetko dojedla, znela: „Nenechaj ani lyžičku jedla, pamätaj si, na svete je veľa detí, ktoré nemajú čo jesť.“

Pred ôsmimi rokmi som mal tridsaťosem. Sníval som o živote s Pampeliškou a lúčil som sa so snami o živote s matkou môjho syna Jakuba. Pampeliška má už bábo s niekým iným, môj malý Kuba má takmer sedemnásť, ja mám štyridsaťšesť, už rok mám ženu Ludmilu, ktorá je, podobne ako jej svätá predchodkyňa, už babička, a tak som ja v štyridsiatich šiestich dvojnásobný dedko.

Batožina zaparkovaná v rohu, drobné darčeky, ktoré cestovali v nej, už v rukách kamarátov a príbuzných. Anekdoty, keby išlo len o ne, budú potrebovať viac času. Je ich toľko, že by som mohla stráviť zvyšok života rozoberaním detailov. Tak už som späť. A začínam si uvedomovať, že svojráznosti Kuby sa za tri mesiace, čo som tu nebola, sotva zmenili.