Tvrdí to skoro každý renomovaný šéfkuchár, ktorý aspoň trochu precestoval svet. Francúzska je základ, talianska má švih, thajská vás očarí a nadchne, no ak chcete ochutnať niečo naozaj výnimočné, treba ísť do Vietnamu. Tak som sa tam vybral.

Rok 2013 v slovenských luhoch a hájoch nepriniesol nič prevratné. Deficit štátneho rozpočtu sa nedarí znižovať, skôr naopak. Śtátny dlh rastie. Vláda zvyšuje dane, keď predtým sľúbila, že ich zvyšovať nebude. Označuje sa to honosne znejúcim pojmom fiškálna konsolidácia. Medzitým sme zaznamenali pokles Slovenska takmer vo všetkých rebríčkoch, ktoré merajú kvalitu podnikateľského prostredia. Slovensko bolo kedysi krajinou, ktorej iní závideli jej reformné úsilie. Rok 2013, ktorý symbolicky poslal do minulosti rovnú daň, definitívne potvrdil, že sme upadli do šedivého podpriemeru.

Moja babička stále hľadala svoje okuliare. Išlo nás z toho poraziť. „Deti, neviete, kde mám zasa okuliare?” pýtala sa a šmátrala. Bez okuliarov sa okuliare ťažko hľadajú. Boli hrubé, kostené, zlepené lepiacou páskou na pravom kĺbe. Bledohnedé. Keď nedržala páska, prišiel na rad leukoplast. Babičke okuliare často padali nabok, ale jej to nevadilo. Čítať sa s nimi dalo. Často sme sa jej pýtali, či nechce nové okuliare. „Netreba, vravievala. Veď čítať sa s nimi dá.” Vyzerala smiešne, ale bola to naša milovaná babička, a tie dolámané okuliare k nej tak nejako patrili.

Ťah predsedu Fica smerom ku vyštvaniu súkromných poisťovní zo zdravotníctva sa dá vyjadriť len podobenstvom o hlave a múre. Po tom, čo na arbitrážach pre „zákaz zisku“ prehral Slovenskej republike už takmer 50 miliónov eur – vrátane nákladov na honoráre právnych kancelárií, čo je polovica tejto sumy – by sa dalo ako minimum očakávať, že s Pentou a Achmeou si prestane páliť prsty.

O chvíľu sa začne desiaty rok vychádzania tohto časopisu. A možno ste si všimli kampaň, ktorú sme v týchto dňoch rozbehli. Takže je namieste pár slov k nej.

Etgar Keret je izraelský spisovateľ. Jeho krátke poviedky sú vtipné tým typom humoru, ktorý dokáže odkrývať absurdnosti a naznačuje hĺbky. Ak ste čítali jeho zbierku poviedok Zrazu klope ktosi na dvere, tak viete, o čo ide.

Vcelku je jedno, myslím si, či sa necháme viesť Desatorom, Ježišovou kázňou na hore, slovom Buddhovým, rozhovormi Konfuciovými, Kantom... mamkou, tatkom, podstatný je onen spoločný menovateľ všetkých pozitívnych spiritualít – nerobiť inému... a tak ďalej. Hroziaci prst autority najvyššej znamená, že poslušnosť voči normám spolužitia nie je až tak bezproblémová. Napokon, nie je bezproblémová odjakživa, a nie je bezproblémová ani pre mnohých rabínov, kňazov, buddhistov, konfuciánov, filozofov... mamky a tatkov.

Chcel som písať o tom, čo nie je architektúra, potom mi napadla Biela veľryba a Melville. Mohlo by sa zdať, že kvôli božskej proporcii, ale je to začiatkom knihy. Moje meno je Izmahel, jeden z najkrajších opisov Manhattanu a jeho obyvateľov, ktorý poznám. Túžba suchozemcov po mori, áno, to sedí, vedeli ste, že East River je zátoka, a nie rieka? Správa sa ako more, riadené prílivom a odlivom, odborne sa nazýva prílivová úžina.

V. V. Putin sa počas krízy na Ukrajine vyjadril o organizáciách občianskej spoločnosti, že slúžia USA a sú piatou kolónou Západu, alebo tak nejako. A o internete vyhlásil, že ide o výmysel CIA. Vodcovia jeho kalibru naozaj nepotrebujú, aby medzi nimi a občanmi existovalo čosi, čo sa nedá kontrolovať, manipulovať, ovládať. Čosi, čo je zo svojej povahy nezávislé, autonómne. Pravdu však mal aj Ralf Dahrendorf, ktorý odtušil, že zatiaľ čo na politický prevrat stačí šesť dní, na vytvorenie občianskej spoločnosti treba približne desaťnásobok tohto času.

Chcel som písať príbeh o vlčích makoch, tisíce ich teraz kvitnú všade pri cestách, ale nie som impresionista ani Georgia O’Keeffe. Fascinuje ma ich červená krása, taká silná a výrazna v májových poliach a ich krehkosť, keď ich chytíte do ruky a snažíte sa ich priniesť domov do vázy, o chvíľu je po nich. Záblesk, blik, impresia a všetko sa skončilo, ideálny kvet na zobrazovanie, či už ste, alebo nie ste impresionista. Vôbec, kvety ako téma umenia v svojej vädnúcej pominuteľnosti. Vanitas, natura morte, zátišie v svojom tichu, pripomínajúce dočasnosť, niečo, čo už nie je vo chvíli, keď sa na to na obraze dívame.