Stojíme v kancelárii pre pútnikov, môj brat a ja, a vypĺňame dotazníky. Máme za sebou desať dní pešej chôdze, 350 kilometrov z Leónu v Kastílii. Pani kontroluje papiere a pýta sa: „Náboženské dôvody na púť ste nemali?“ Do kolónky dôvody sme napísali turistika, presne preto sme sem prišli. „Nie sme katolíci, tak asi nie je vhodné hovoriť o náboženských pohnútkach.“ Pani sa usmeje a pripíše „z duchovných dôvodov“. Bez spirituálnych pohnútok nemôžeme dostať compostelu, potvrdenie o vykonaní púte.

Vždy hovorím, že človek musí ísť na východ, aby ten náš „takmer“ Západ vážil. A nemusí ísť príliš ďaleko, stačí prejsť napríklad maďarsko-rumunskú hranicu. Pretože, hoci je stále v Európskej únii, ten rozdiel medzi tou našou strednou Európou a Balkánom cítite a vidíte na každom kroku. Kulisy sú podobné, napokon, Arad aj Temešvár boli ešte pred sto rokmi neoddeliteľnou súčasťou tej našej stredoeurópskej civilizácie, hrdými baštami pri hraniciach veľkého impéria, mestami, ktoré stavali úžasné stavby, ako sú Aradská filharmónia alebo Temešvárska radnica. Chodili sem a dodnes ešte z tých čias chodia električky a bývalé bohatstvo tu stále ešte vidieť. Inak je to však taký koniec sveta, čo drží pokope len silou vôle.

Načo trápiť v tomto teple počítač odvolávaním riaditeľa inštitúcie, ktorá v čase, keď sa ešte volala STV, mala nespočetne veľa zlých šéfov. Lenže Zemková je trochu iný prípad. Okrem Richarda Rybníčka, ktorý odišiel sám, boli všetci vládcovia týchto verejnoprávnych inštitúcií odvolaní, aspoň naoko, zákonne. Už som si zvykol, že po každých voľbách si politici nájdu nejaký dôvod na to, prečo vykopúť riaditeľa a dosadiť tam toho svojho. Lenže pri Zemkovej si nedali ani tú námahu, aby sa ich kopanec apoň tváril ako zákonný.

Kríza eurozóny je výsledkom neľútostného francúzskeho presadzovania tzv. európskeho projektu, teda projektu politického zjednotenia, ktorý sa začal po druhej svetovej vojne. Vtedy dvaja vedúci francúzski politici, Jean Monnet a Robert Schuman, prišli s návrhom vytvoriť Spojené štáty európske.

Prechádzate sa po Vroclave a niečo vám tu nesedí. Sú to dve rôzne miesta, ktoré spolu už na prvý pohľad neladia. To prvé nemecké, nádherná goticko-renesančná radnica, gotické kostoly z červených tehál so špicatými vežami, trochu hrmotný barok a sem-tam aj nejaký medzivojnový modernizmus. A potom je tu Vroclav poľský, panelákové sídlisko na okraji, ktoré sa nelíši od Bratislavy, Prahy či východného Berlína.

Zimomřivé jaro. Na nebi cáry šedivých mraků vedou zuřivou válku a smutné mokré velkoměsto bičují poryvy ledového deště. Ve výstavní hale londýnského knižního veletrhu je sice teplé útulno, a příchod z mokré zimy do tepla je velkou úlevou, méně radostný pohled je ale na prořídlou účast návštěvníků. Ekonomická stagnace doléhá i na knižní trh – nakladatele, knihkupce, distributory i spisovatele, ale zejména na obchodníky s autorskými právy, kteří se právě tady každoročně scházejí, aby prodali své úspěšné tituly do cizích lovišť.

Mal som taký zvláštny sen. Blížil som sa so skupinou ľudí k veľkej budove. Bol to niečo ako chrám, alebo možno centrálny úrad. Mala veľmi veľa schodov. Zrazu nás predišlo obrovské nákladné auto a pred našimi zrakmi priamo na cestu k budove vyklopilo náklad zeminy a kamenia. A potom zmizlo. Dolná polovica schodov bola teraz zasypaná po celej šírke.

Evropu obchází přízrak, a dnes už nejenom v pravicových, konzervativních a populistických médiích nebo v řeckých demonstracích, kde občas vlají vlajky unie s hákovým křížem. Už je dokonce i ve francouzské volební agitaci levice, která odmítá „fiskalunion”. Je to Německo. Poprvé od války, a je to už dlouhých 65 let, projevilo Německo (opět sjednocené) svou moc. A německý problém, jak se říkávalo, je zpět. Německo je pro evropskou mocenskou rovnováhu od pádu Francie příliš velké.

Pred pár dňani protestovali v uliciach Tel Avivu stovky Izraelčanov proti prípadnému útoku na Irán. Nešlo o žiadnu masovú záležitosť, demonštrácia sa ani zďaleka nepodobala na sociálne protesty z leta minulého roka. Mohol by vzniknúť dojem, že Izraelčanov viac ako útok, ktorý by zmenil Blízky východ, trápia vysoké ceny a slabá dostupnosť služieb. Je to celkom opodstatnený pohľad. Izraelčanov skutočne momentálne zaujímajú iné veci.

Päťdesiatjeden percent. Toľko daní a odvodov zaplatí pracujúci človek z ceny jeho práce na úrovni priemernej mzdy, ak prejazdí benzín za 60 eur, vyfajčí dve škatuľky za týždeň, sem-tam si dá pivko, a samozrejme, platí 200 eur hypotéku.