Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Koniec francúzskeho sna

.martin Feldstein .časopis .týždeň v ekonomike

Kríza eurozóny je výsledkom neľútostného francúzskeho presadzovania tzv. európskeho projektu, teda projektu politického zjednotenia, ktorý sa začal po druhej svetovej vojne. Vtedy dvaja vedúci francúzski politici, Jean Monnet a Robert Schuman, prišli s návrhom vytvoriť Spojené štáty európske.

Monnet a Schuman argumentovali, že politická únia podobná tej americkej by predišla konfliktom, aké stáli pri zrode troch veľkých európskych vojen. Bola to lákavá myšlienka, ale prehliadla hroznú americkú občiansku vojnu. Európska politická únia mala zároveň vytvoriť z Európy veľmoc, porovnateľnú so Spojenými štátmi americkými, a tak poskytnúť Francúzsku, aj s jeho sofistikovanou diplomaciou, významnú  rolu v európskych i svetových záležitostiach.

.keď bolo Nemecko proti euru
Monnetov a Schumanov sen viedol v roku 1956 k Rímskej zmluve, ktorá dala vzniknúť malej oblasti voľného obchodu, z akej sa postupne rozvinulo Európske hospodárske spoločenstvo. Založenie EHS malo pozitívne ekonomické dopady, lenže tak ako aj Severoamerická zóna voľného obchodu (NAFTA), ani ono neznížilo mieru stotožnenia sa s národnými štátmi ani nevytvorilo pocit politickej jednoty.
Toto bolo až cieľom Maastrichtskej zmluvy z roku 1992, ktorá je základom Európskej únie. Vplyvná správa Jeden trh, jedna mena, ktorá vyšla v roku 1990 pod vedením bývalého francúzskeho ministra financií Jacquesa Delorsa, volala po vytvorení jednotnej meny a opierala sa o nerealistický argument, že jednotný trh inak nemôže fungovať. Prívrženci jednotnej meny už realistickejšie dôvodili, že takáto mena privedie ľudí k európskej identite, a že posun k jednej Európskej centrálnej banke bude predzvesťou presunu moci preč od národných vlád.
Nemecko sa stavalo proti euru. Tvrdilo, že najskôr treba zariadiť úplnú politickú úniu. Keďže ostatné krajiny politickú úniu neakceptovali, pozícia Nemecka pôsobila len ako technický manéver, ktorým Nemci stavali prekážku voči zavedeniu jednotnej meny. Nemecko sa nechcelo vzdať svojej marky, symbolu vlastnej ekonomickej sily, a bolo odhodlané udržať cenovú stabilitu. Nemecko napokon pristalo na euro až vtedy, keď z neho francúzsky prezident Francois Mitterand urobil podmienku – ak bude euro, podporíme vám opätovné zjednotenie Nemecka.

.francúzsko otvorilo dvere problémom
Navyše sa pod tlakom Francúzov zmiernila požiadavka z Maastrichtskej zmluvy, aby mohli euro zaviesť len tie krajiny, ktorých štátny dlh je menší než 60 percent HDP. Uvoľnenie tejto požiadavky umožnilo prijímať aj krajiny, ktoré sa k tomuto cieľu len „vyvíjali“. Až táto úprava vpustila do eurozóny Grécko, Španielsko a Taliansko.
Politici, ktorí podporovali euro, ignorovali výstrahy ekonómov, že jedna mena v desiatke heterogénnych krajín prinesie vážne ekonomické problémy. Ekonomické riziká im pripadali nedôležité v porovnaní s vlastnou agendou politického zjednotenia.
Ale vznik eura zapríčinil ostrý pokles úrokových sadzieb v krajinách periférie, čo vytvorilo podmienky na dlhovo financované realitné bubliny, a zároveň to inšpirovalo vlády týchto krajín, aby si brali pôžičky na čoraz vyššie štátne výdavky. Je až neuveriteľné, že globálne finančné trhy ignorovali kreditné riziká týchto štátnych dlhov. Úrokové sadzby, ktoré požadovali na nemecké dlhopisy, sa len máličko líšili od úrokových sadzieb na dlhopisy Grécka a iných krajín z periférie.
To sa skončilo v roku 2010, po tom, čo Grécko priznalo, že klamalo o výške svojich rozpočtových deficitov a dlhu. Finančné trhy zareagovali požiadavkou omnoho vyšších úrokov na dlhopisy krajín, ktoré mali vysoké percentá štátneho dlhu a ktorých bankový systém oslabil nadmerný objem hypoték.
Tieto malé krajiny (Grécko, Írsko, Portugalsko) boli nútené prijať pomoc od Medzinárodného menového fondu a zaviesť do praxe bolestivé fiškálne škrty. Situácia v Grécku je dnes beznádejná a pravdepodobne povedie k ďalšej platobnej neschopnosti a vystúpeniu z eurozóny. Aj Španielsko má vážne problémy, za ktoré môže ďakovať rozpočtovým deficitom svojich tradične nezávislých regionálnych vlád, slabosti svojich bánk a každoročnému zvyšovaniu štátneho dlhu.
Už dnes je jasné, že nedávno dohodnutý „fiškálny kompakt“ v EÚ nepriškrtí rozpočtové deficity a nezníži štátny dlh. Španielsko ako prvé vyhlásilo, že podmienky, na ktoré práve samo pristúpilo, nebude schopné splniť. Za ním budú čoskoro nasledovať ďalšie krajiny. Francúzsky prezident Francois Hollande navrhoval vyvážiť obmedzenia deficitu politikou podpory rastu, presne ako Francúzsko predtým prinútilo Úniu, aby Pakt stability zmenila na Pakt stability a rastu. Tento fiškálny zlepenec je však iba prázdnym gestom, možno už posledným pokusom predstierať, že členské štáty Európskej únie spejú k politickému zjednoteniu.

.absolútne zlyhanie
Európsky projekt očividne nedosiahol to, čo od neho od začiatku chceli francúzski politickí lídri. Namiesto priateľstva a cieľavedomosti, o ktorých snívali Monnet so Schumanom, nastáva konflikt a zmätok. Medzinárodná rola Európy sa oslabuje a bývalá G-päťka sa premenila na G-dvadsiatku. Kým podmienky eurozóny určuje nemecká kancelárka Angela Merkelová, francúzske ambície ovládnuť európsku politiku sú zmarené.
Aj keby si väčšina krajín eurozóny zachovala jednotnú menu, urobia to len preto, že opustenie eura by ich finančne bolelo. Slabosti eura už nemožno prehliadať a táto mena zostáva skôr zdrojom problémov, než cestou k politickej moci.

Autor je profesor ekonómie na Harvarde.
Project Syndicate 2012
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite