Už-už bude premiéra nového Jánošíka, tešíme sa, nemôžeme sa dočkať. Ten film sa nakrúcal nečakane dlho, ale zďaleka nie tak dlho, ako sa stavala nová budova Slovenského národného divadla. Ako keby nám tie dôležité národné logá nejako nešli. A pritom po nich tak veľmi túžime.

Pred očami mám obraz malej krajiny v srdci Európy, ktorá si hľadá vlastnú identitu. A okolo nej sa rozprestiera svet z konca 20. storočia. Svet, v ktorom sa dali do pohybu mohutné islamské zástupy, aby začali napĺňať priestor, vyprázdnený po čiastočnom riešení problému Východ – Západ a aby s hrozivou jednoznačnosťou začali svoj boj o presun ťažiska svetovej rovnováhy. Svoj boj za právo byť pri tom, keď sa rozdeľujú zdroje, byť pri tom, keď sa koncipuje vízia novej budúcnosti. Keď hovorím o vízii novej budúcnosti, myslím to vážne. Model necelej desiatky percent svetovej populácie, ktorá spotrebúva takmer dve tretiny svetových zdrojov, nemôže byť modelom, o ktorý sa treba a možno vážne usilovať. Nové hodnoty musia byť hodnotami pokoja, morálky, skromnosti, priateľstva, tolerancie. V opačnom prípade nás čaká rozpad svetového ekosystému, regionálne konflikty, nové otroctvá, nové totality. Európa to vie a začína budovať nový spoločenský útvar, zbavený nezmyselných prekážok, ktoré bránia mobilite, útvar zbavený nezmyselných predpisov, ktoré bránia výmene tovarov a služieb a znemožňujú výmenu informácií a slobodný rozvoj každého človeka. V tejto chvíli veľkých metamorfóz malé Slovensko vidí svoj príspevok k tomuto procesu v tom, že namiesto hrdej tváre a svojráznych čŕt ukáže svetu grimasu zakomplexovaného, rozškriepeného, nesamostatného spoločenstva. Ako inak interpretovať hašterivú snahu malého národa, ktorý odrádza aj tých niekoľkých odvážlivcov, ochotných investovať do deformovanej slovenskej ekonomiky, ktorá sa bez zahraničnej pomoci jednoducho nemôže postaviť na nohy. A odrádza ich jedným-jediným – hlasným volaním zriecť sa jednoty s Českou republikou, svojou manifestáciou netolerancie k vlastným spoluobčanom.

Ekonomie dobra a zla: Po stopách lidského tázání od Gilgameše po finanční krizi. Pútavý názov a pútavý autor Tomáš Sedláček. Stojí však tých trinásť eur za to?

Leto je horúce, ale horúco je aj v dvoch nemeckých automobilkách Porsche a Volkswagen. Tie sa prostredníctvom svojich zástupcov navzájom obviňujú z nepriateľských pokusov o prevzatie.

Jadrom tejto veľkej výstavy v SNG je malá revolúcia. Tou revolúciou je ďalšia vlna valiaca sa po sčerenej hladine oceánu moderny. Nové maliarstvo, nový expresionizmus. Revolucionári tentoraz nestrieľali z Aurory, ale maľovali. Vášnivo maľovali. Živočíšne. Inštinktívne. Naplno a nadoraz. Pripomína to dobu, keď po artrockových kapelách prišli na pódium Sex Pistols.

Niekedy človeka z toho prosto premkne strach. Zo všetkých tých svetiel, gombíkov, displejov a funkcií. Niektorí ľudia sa dokonca boja vlastniť mobil. Je úplne jasné, že nás chcú dostať niekam, kde budeme ľahšie ovládateľní.

Štokholm vyzeral takmer ako na tých fotografiách. Uprostred jazera, obklopený lesmi a neďaleko tušeného mora, s pobrežím, na ktorom sú rozosiate tisícky ostrovčekov. S mohutným kráľovským zámkom a ešte mohutnejším parlamentom, ktorý tak dáva najavo, v čích rukách je v monarchii skutočná konštitučná moc.

Na sklonku leta je v mestečku Svätý Jur už tradične najpopulárnejším vývozným artiklom mladý burčiak. Hneď za ním však nasleduje punková kapela Vandali, ktorá už päť rokov hrá svoj očírený drug-free rock´n´roll, vyzretý ako víno.

Bolo mi smutno, aj keď som sa usmievala. Šiel tou tržnicou obklopený nadšenými našincami pridržiavajúcimi ho ako drahokam, šiel však tou halou celkom sám. Tak ako kráča sám týmto svetom už 50 rokov. Usmieva sa na svet a svet sa usmieva na neho.

Sám si neviem vysvetliť, prečo tak často sedávam v tej najnezaujímavejšej z bruselských kaviarní, na prízemí hlavného sídla Európskej komisie. Niežeby vonku v meste neboli iné podniky. Naopak, vždy rovnaký nápis na množstve nárožných domov sľubuje ošumelú útulnú putiku, „Jupiler Taverne“. A na opačnom konci kulinárskej hierarchie sa Belgicko pýši rekordom počtu michelinských hviezdičiek na obyvateľa. O bruselskej gastronómii sa teda nedá povedať jedno krivé slovo.