Tentoraz nemohla ísť dovnútra na letisko a pozerať sa, ako odchádza. Tabuľa varuje, že na terminál medzinárodného letiska José Martího môžu ísť iba cestujúci. Svoje zbohom mu povedala pri dverách. Je to už jej druhý syn, ktorý od schválenia imigračnej a cestovnej reformy, čo platí jeden rok, odchádza. Uplynulý rok bol pre ňu, tak ako mnoho ďalších Kubáncov, rokom lúčenia.

Pred viac ako dvoma rokmi jej zomrel manžel a známy český režisér Otakar Vávra. Nevedela, čo robiť, a tak zavolala Zuzane Michnovej, že o nej nakrúti film. Tak sa aj stalo. Česká režisérka Jitka Němcová.

Startup je začínajúca firma s perspektívnou myšlienkou. Slovensko nepatrí medzi krajiny, kde by ich bolo nadpriemerne veľa, komunity startupov však ožívajú aj u nás. Kde sa tvoria naše potenciálne Facebooky a kto za nimi stojí?

Amerika je veľmi výrečná krajina. Zároveň je tu veľmi dôležité vedieť artikulovať kontextovo správne, aby sa človek necítil ako puk. Niektoré veci sa v Amerike jednoducho nehovoria, pretože sú tabu a basta. Povie sa len „N-word“ alebo „F-word“ či „S-word“. Skúste to vylúštiť. To prvé je rasistické slovo, tie druhé dve skratky sú vulgarizmy. Aby ste sa teda neblamovali, musíte tie slová najprv poznať, čo je dosť komické, najmä ak sa jazyk ešte len učíte a márne sa pýtate, čo je na nich také zvláštne. To privedie zvedavú dušu k neuveriteľne dobrodružnej vede, akou je etymológia.

Nie sú doby minulé ako doby minulé. Zistila som, že Rusko sa mi páči iba vtedy, keď si ho predstavujem za jeho imperiálnych čias. Za posledné dva týždne som vzhliadla dva dôležité ruské filmy. Moskva slzám neverí a Barber of Sibiria (neviem, aký bol slovenský preklad). Kým ten prvý zobrazoval Moskvu a vzťahy v nej počas socializmu, ten druhý zakreslil do mojej sivej moskovskej mapy neuveriteľne krásny obraz. Toto je Rusko, ktoré sa mi páči.

Rozhovor s demografom Branislavom Šprochom, ktorý sa venuje skúmaniu rómskej populácie a vydal prognózu jej populačného vývoja. Vyplýva z nej, že v roku 2030 by u nás malo žiť 560- až 620-tisíc Rómov.

Piťo dostal osemnásť rokov. My, čo vieme niečo o krčmovom živote pod výpalníckou čižmou, sme to prijali s tichým zadosťučinením. Veď to nebolo tak dávno, keď nafetovaní Piťovi chlapci ovládali bratislavské podniky a mlátili hostí. Pamätám sa na jedného z nich, výpalníckeho poskoka, ktorého prezývku si už ani neviem vybaviť – (bolo to čosi sladké ako Babyface či Cukríček?), zato jeho prasaciu tváričku a steroidmi napumpované telo neveľkého vzrastu si pamätajú mnohí ešte dnes ako symbol mečiarovskej éry.

Keď vznikali texty Desatora, snažili sme sa s režisérmi a autormi vyhnúť tomu, aby sa písali katechizmové obrázky alebo lacné provokácie. Chceli sme byť zrozumiteľní, no zároveň sme nechceli rozmieňať prikázania na drobné a robiť z nich instantnú kuchynskú etiku.

Keď myslím na Moskvu, vždy si predstavím obrovskú sieť metra. Je to najčastejší dopravný prostriedok, ktorým cestujem, a je to aj skvelý obraz toho, čo sa práve v meste deje. Metro je v špičke rušné rovnako ako cesty nad ním. Občas nemám na výber a musím poriadne zabojovať, aby ma dav nestiahol tam, kam nechcem ísť. Napríklad späť do práce, z ktorej práve odchádzam.

Sú medzi nami ľudia, ktorí sa na svojich profiloch ustavične starajú o chod spoločnosti tak, aby sme my mohli v noci pokojne spať. Sú všade, sledujú všetko a človek má pri nich dojem, že demokracia vôbec nebol zlý nápad. Slacktivisti.