Čo viedlo k iniciovaniu študentského pochodu 16. novembra 1989? Aké spoločenské postoje mali demokratickí študenti a prečo nezaložili vlastnú stranu po vzore Viktora Orbána? Píše jeden z nich, Dionýz Hochel.

Nie je zomieranie ako zomieranie. Iba jedno totiž hovorí o nádeji, ktorá nezahanbuje. Ak dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté. V prípade pápeža Františka to platí dupľovane. Jeho obľúbenosť v médiách je super! Má tak príležitosť povedať svetu o kresťanských hodnotách. Teraz k faktom: Keď nechcel odsúdiť homosexuálov, ale vyzýval na úctu k nim, treba podotknúť, že takto to vidí aj drvivá väčšina slovenských kňazov ešte od čias Wojtylu, lebo aj vnútri cirkvi ich máme relatívne dosť. Stalo sa niečo bombastické, keď pápež pokrstil dieťa slobodnej matke? Vôbec nič!

Na gajdách začal hrať pred siedmimi rokmi, väčšinu z tohto času sa na nich učil hrať sám. Dnes má ako šestnásťročný na svojom konte niekoľko víťazstiev a iných umiestnení v medzinárodných súťažiach. Mário Pavel.

Žijeme v čudnej dobe paradoxov. Prekročenie tabu vždy znamenalo v dejinách ľudstva krok do neistoty, do púšte, priepasti a smrti. Existovali trináste komnaty intímnej sféry, do ktorých sa nesmelo vkročiť. Mohlo sa do nich len nazrieť kľúčovou dierkou voyeurizmu. Dnešná civilizácia sa priam vyžíva v ich detabuizácii. Obscénnosť tela sa stala mediálnym tovarom. Na trhu sa ponúka životná pornografia každého druhu a v každý čas.

V predvečer 70. výročia SNP mala v Divadle Aréna premiéru inscenácia Povstanie. Tvorí ju desať scénických obrazov od siedmich autorov. Režisérka Sláva Daubnerová z nich vytvorila znepokojivé, v mysli dlho pretrvávajúce divadlo.

Ešte šťastie, že človek nikdy netuší, kde a kedy sa ho môžu dotknúť Umenie a Kultúra. Môže sa mu to pritrafiť celkom nevdojak, len tak, an pasán, ako vravia Francúzi (a to ani nemusí pasanovať naprieč Lotrinskom...). Dostali sme pred 1. júnom s manželkou pozvanie na malý koncert ku Dňu detí. Nepatrilo sa nejsť (aj pri nepretrhanej mrkve, bola sobota a čas začiatku 17.30), lebo veď 4/6 vystupujúcich boli naši ľudia. Ale v Múzeu Chorvátov na Slovensku, v Devínskej Novej Vsi, sme si potom naozaj v duchu blahoželali, že sme šli.

Naše malé zmeny na tento rok nebudú len samá pozitívna psychológia a pomáhanie druhým. Kým sa nenaučíme hovoriť NIE, všetky ostatné rady sú zbytočné. Nebudeme mať totiž na ne čas.

Na čo myslím, keď píšem? Čo si asi myslí čitateľ? Ako si vyberám pre svoje články a blogy témy? A koho chcem vlastne nimi osloviť, kým otriasť a kým pohnúť? Takéto otázky sú medzi nami, ktorí sa dali na publikovanie svojich názorov a myšlienok, bežné. Takisto u ľudí, ktorí zasvätili svoj život informovaniu v médiách a tlači. Poučka hovorí, že definovať si predmet nášho žurnalistického záujmu je kľúčová vec, najmä preto, aby sme sa ubránili pred prepadnutím sa do absurdných zovšeobecnení, nezačali používať nezrozumiteľný jazyk alebo písať texty, ktoré sa podobajú na vysvetľovací manuál.

Odborné superhity ako napríklad Stret civilizácií Samuela Huntingtona (1997) tvrdia, že o podobu sveta sa hrá na demarkačnej línii medzi súčasnými veľkými civilizáciami. Je rok 2014 a mám pocit, že o budúcnosti sa nerozhoduje iba na rozhraní civilizácií (kultúr), ale predovšetkým vnútri každej z nich. Vlastne skôr by sme mali hovoriť o civilizovanosti (kultúrnosti) jednotlivých ľudí. To my sami navzájom sme si často najväčší nepriatelia. Nezriedka sa stáva, že chýba pocit blízkosti u blížnych najbližších. Závidíme si, deti sa nám javia ako príťaž, rozvádzame sa ako na bežiacom páse, svojich staručkých rodičov hriešne zanedbávame, alebo dokonca i zneužívame, okrádame sa navzájom.

Gent. Kultúrni turisti si spomenú na „tri veže“, grachty a Gravensteen. Sú to všetko pekné veci, ale ani jednu z nich som si v tomto „hrdom meste” nepozrel.