Americký komentátor David Brooks vyhlasuje vždy na prelome roka svoju cenu pre najlepšie eseje. Pochopiteľne, len pre tie písané v angličtine. Koho by ste vybrali za česko-slovenský priestor? Moji kandidáti za minulý rok sú dvaja. Zástupca šéfredaktora českého Respektu Petr Třešňák v eseji Deti splnu opisuje výchovu svojej autistickej dcéry vrátane svojho zúrivého zúfalstva nad jej nočnými záchvatmi (Respekt 27. januára 2014).

Noci sa predlžujú a tma dáva priechod zvýšenej aktivite zlých síl. Katarínou sa začínajú tzv. Stridžie dni. Pre súčasníka je vyhľadávanie stríg a bosoriek cez taký lucijský stolček len neškodným folklórom, kedysi to však bolo reálne povolanie a označeným ženám išlo minimálne o život.

Meno autorky (Olga Grjasnowa) a názov knihy (Rus je ten, ktorý miluje brezy) by mohol naznačovať, že ide o ďalšiu literárnu sondu do veľkej ruskej duše. Nie je to celkom tak.

Pondelkové popoludnie bolo pre Juana Carlosa Fernandeza ako každé iné. Voda tvrdohlavo nechcela tiecť z vodovodu, musel ju zberať pohárik po poháriku. Rodina sa krútila okolo jeho svokry, trpela už pol roka. Zomierala. A tento vychudnutý dlháň s úsmevom z Pinar del Rio sa pozeral na svoj telefón, či nemá novú správu. Rutina sa skončila, keď niekto zaklopal na dvere a podali mu predvolanie na políciu. El Juanca, ako ho volajú jeho priatelia, si zvykol na obvinenia štátnej bezpečnosti. Dlhodobá spolupráca s časopisom Coexistence a jeho občianska nonkonformnosť ho už viackrát dostali do cely alebo na policajnú stanicu. Nezakolísal ani teraz, povedal blízkym, kam musí ísť a odišiel.

Milí priatelia, neodôvodnený principiálny nesúhlas má svoje veľké čaro. Je postavený čisto na emóciách. Funguje ako vynikajúca provokácia. Nemá logiku, nepočúva argumenty. Jednoducho nesúhlasí a v tom nesúhlasení ide do krajnosti a za každých okolností. Majsterkou neodôvodneného radostného nesúhlasu je naša mama. Učiteľka, vytrénovaná dlhými rokmi handrkovania sa s fafrnkami, je pripravená nesúhlasiť hocikedy, hocikde s hocikým a s hocičím.

Asi ste to už tiež niekedy zažili. Máte za sebou dva týždne júlovej dovolenky, ale na začiatku augusta sa vám druhý syn, čo strávil mesiac na skautskom tábore, vracia domov a chcel by zrazu ísť k moru. Vzhľadom na neveľký zvyšok peňazí a dovolenky si stanovíte dve zásadné kritériá. Máte len týždeň voľna a nemáte peňazí na rozhadzovanie.

Počas letných nocí sa rád bicyklujem v uliciach štvrti Pätsto bytov, v bratislavčine bez „ť“. Tichá štvrť postavená začiatkom šesťdesiatych rokov, rozprestierajúca sa medzi Karadžičovou a „Dulákom“ a medzi Záhradníckou a Prievozskou. Vyrastal som tam, na Budovateľskej ulici. Idúc na bicykli, míňam rady zaparkovaných áut, občas prejde psíčkar so psom, občas mačka, stále je to tichá štvrť. Štvrť môjho detstva, áno, ešte pred dvoma rokmi to bola presná štvrtina. Teda v prípade, že moje detsvo ešte trvá.

Do Slovenských elektrární prišli policajné komandá. V spackanom projekte dostavby Mochoviec ide o to, na kom zostane najviac blata a kto si odskáče stratu.

Keď ste si mobil pred dvoma rokmi kupovali, bol perfektný. Dnes je pomalý, aplikácia sa zapína pätnásť sekúnd a animácie trhajú. Telefonujete a internetujete z neho však stále rovnako. Čo sa teda stalo?

Pri zmienke o smrti nikomu nie je do smiechu. Ale niekedy aj ona dáva dobré pointy. Tu sú dve historické momentky, odľahlé, nesúvisiace, ale v mojej hlave si sadli vedľa seba. Prvá: rok 1953, Rusko. Stalin už stihol povraždiť celú ruskú inteligenciu a v krajine vládne strach, lebo stačí málo a na rade budete aj vy. Vracia sa neskoro v noci domov, zatvorí sa ako obvykle vo svojich komnatách a ako obyčajne, nechce sa nechať rušiť. Pri pokuse ísť na WC ho raní mŕtvica.