Pred storočím Čínu označovali za „chorého muža východnej Ázie“. Jej význam vo svete bol úplne okrajový. Ani založenie Čínskej republiky na začiatku 20. storočia neprinieslo väčšine obyvateľstva zvyšovanie životnej úrovne. Potom prišiel komunista Mao a ťažká ekonomická kríza. Až sa zrodil súčasný ekonomický zázrak, ktorý však naráža na svoje hranice.

Zlúčenie Bývalí poslanci SaS okolo Jozefa Kollára, združení v Liberálnej dohode, sa zlúčili s Novou väčšinou Daniela Lipšica. Zlúčenie ohlásili vo veľkom štýle, vedľa hradu Devín, pod heslom „Stará pravica sa háda, nová pravica sa spája.“ Nový subjekt Nová väčšina – Dohoda je podľa Lipšica otvorený aj ďalšej integrácii.

Veľká Británia sa mení a mentálne sa vzďaľuje od EÚ. Ukázali to aj dve udalosti posledného týždňa: voľby do miestnych zastupiteľstiev a tradičný prejav kráľovnej v parlamente.

Kapela NVMERI môže byť pre niekoho úplne neznámym pojmom. Ak sa však čo len trocha zaujímate o slovenskú hudobnú alternatívu, určite ste pri ladení verejnoprávneho rozhlasu, na malebných pochôzkach po kluboch či festivaloch zachytili meno Uniques. A práve to sú oni. S novou koncepciou, menom a najnovšie aj albumom, ktorý vyšiel 5. mája tohto roku. O čerstvej novinke s rovnomenným názvom NVMERI som sa zhováral s gitaristom, spevákom a skladateľom Pištom Kráľovičom.

Bol to len krátky pozdrav kolegom, ale ak čítate nedávny list pápeža Františka konferencii argentínskych biskupov pozornejšie, dá sa v ňom zazrieť muž s jeho presvedčením a víziou. Najskôr slovo o ňom: Jorge Mario Bergoglio zostal predovšetkým sám sebou, akoby prijal niečo, čo sa dá nazvať pontifikálnym štýlom. Každý pápež, ktorý dokáže napísať svojim kolegom týmito slovami, je mužom, ktorý zostal vo svojej koži: „Drahí bratia, píšem vám tieto riadky, plné pozdravov a tiež ospravedlnenia za moju neúčasť, súvisiacu s 'nedávno prijatým záväzkom' (znie to dobre?).“

Ľudia sa menia. Nie len sami od seba. Sme to, čo robíme, čo žijeme, kam patríme. Darmo mi môže najlepšia kamarátka, ktorú poznám od detstva a ktorá sa presťahovala do solídnej rakúskej dedinky, rozprávať o strašnom škreku strák, ktoré ich budia z košatej koruny stromu za oknom, keď žijem na prízemí v centre, na okolí sú tri hudobné kluby a budia ma bitky, nájazdy skínov a opilci všeobecne. Alebo skôr – už ma ani nebudia.

Keď som kedysi skončila preduniverzitné štúdium, mala som pocit, že mi už nič nepatrí, možno už ani moje vlastné telo. Život v ubytovniach v človeku vyvolá dojem, že celá jeho existencia, intimita, osobné veci, ba aj nahota, to všetko sa stalo verejným statkom. „Zdieľať“ je povinné slovo, stalo sa takou normou, že už ani na chvíľu nemožno byť sám. Po rokoch mobilizácie, družstevných táborov a smutných školách som sa potrebovala predávkovať súkromím.

Teória relativity, teória gravitácie, 21 noktúrn, Hľadanie strateného času, Peter Pan, 1984, E.T. mimozemšťan, Google, Harry Potter, Apple. Bez introvertov by bol svet aj o tieto veci chudobnejší. Ako sa im žije vo svete, ktorý miluje extrovertov?

Pýtam sa sám seba, čo nás robí ľuďmi. Jedna odpoveď na mňa hneď vyskočí, nie je to jediná odpoveď, aj keď otázka ju sama podnecuje. Ľuďmi nás robí to, že si kladieme otázky. Všetky zvieratá majú záujmy, inštinkty a vnímanie. Všetky zvieratá majú nejakú rámcovú predstavu o svete, v ktorom žijú. Ale len my si o svojom prostredí kladieme otázky. Len my odmietame byť definovaní svetom, v ktorom žijeme, a namiesto toho sa snažíme definovať náš druh a našu prirodzenosť.

Kúpeľňa a najmä záchod sú pre mnohých častým azylom, kam sa utiekajú pred nárokmi a požiadavkami ostatných členov rodiny. Smola, ani tu, v týchto napohľad izolovaných miestnostiach, nie ste sami.