Dieťa chce hrať hokej a rodičia sa rozhodujú, či mu to umožnia. Zovšadiaľ počúvajú, aký je to drahý šport, vraj iba pre bohatých. Je to tak?

Nikdy som nehral na žiadnom nástroji. Mali sme síce doma klavír, ale ten bol vždy rozladený a používali sme ho len na Medveďku, daj labku. Keď sme mali 16 rokov, kúpili sme si s kamošom Midim v Zlatých Moravciach gramce. Najlacnejšie, aké boli na trhu, ale také, na ktorých sa dalo mixovať. Museli sme si spraviť z dosák „šasi", lebo tie gramce stáli na takých chabých oceľových nôžkach, takže sa pri každom skreči hýbal celý gramofón. To bola investícia dvakrát 1 000 korún za gramofóny, nejakých 6 000 stál mixák, repráčik sme mali od kamaráta. Tak sme začali dídžejovať.

Ani neviem, ako začať. Tak začnem týmto: priznám sa, ani ma nemrzí, že sme sa minulý rok na jeseň napokon nestretli. Možno si ešte pamätáte, keď som sa vtedy dozvedel prekvapivú informáciu, že už neodmietate rozhovor, napísal som vám mail. A vy ste obratom odpovedali, že áno, nech niekedy prídem za vami na fakultu aj o šiestej ráno. Tiež ste mi napísali, že vôbec nie ste takým zločincom, za akého vás považujeme. Vaša priamosť sa mi tentoraz páčila, pretože aj mne uľahčovala priamosť.

Tých 140 miliónov korún je suma, akú si bežný Slovák zrejme nevie ani len predstaviť. Ale ani pre hokejistu Miroslava Šatana, ktorý pôsobil väčšinu kariéry v NHL, nejde o malé peniaze. Po odrátaní daní a odvodov je to jeho niekoľkoročný zárobok v tvrdej konkurencii najlepších hráčov sveta.

„Toto mužstvo môže pomýšľať na čokoľvek,“ povedal nedávno Pavol Demitra. Na turnaji, kde hranicu medzi emotívnymi výšinami úspechu a depresívnymi priepasťami neúspechu predstavuje štvrťfinálový duel, je naozaj možné všetko.

Minulý a predminulý týždeň odvysielala Česká televízia pozoruhodný dokument Oko nad Prahou. Olga Špátová niekoľko rokov zachytávala vývoj okolo projektu pre Národnú knihovnu a zároveň aj ľudský príbeh jeho autora – britského architekta českého pôvodu Jana Kaplického (1937 – 2009). Filmárka mala šťastie. Keď začínala nakrúcať, určite netušila, ako zložito sa táto kauza vyvinie, aké neuveriteľné zákruty bude mať, aké politické súboje vyvolá a ako dramaticky sa zavŕši.

Každá vojna a veľká vojenská operácia dostane svoje meno. Prívlastok tejto vojny bude raz pre historikov determinovaný charakterom tejto operácie. Ako možno hodnotiť takzvané vojensko-strategické princípy, ktoré uplatňujú obe strany konfliktu a aký je vplyv týchto princípov na charakter tej vojny? Zameriam sa na dva doktrinálne princípy anglosaského arzenálu. Prvým je jednota, v užšom zmysle jednota velenia, druhým je definovanie a udržanie zámeru vojny.

Polícia v týchto týždňoch výrazne posilňuje policajné jednotky v regiónoch, ktoré trpia vysokou kriminalitou páchanou v blízkosti segregovaných osád. Daniel Lipšic tak z problematiky rómskej kriminality spravil tému, akou ešte dosiaľ nebola.

Na Slovensku vyvolal vojenský zásah západných spojencov vcelku vlažné komentáre bez výrazných postojov „áno“ či „nie“. Napokon, v krajine nášho významu by vášnivá diskusia k tejto téme pôsobila čudne. V Nemecku však padajú vyhrotené slová, aké si už beztak spochybňovaná Merkelovej vláda azda ešte nevypočula. Po tom, čo Nemci na pokyn Guida Westerwelleho, ministra zahraničia a lídra liberálnej FDP, v Bezpečnostnej rade OSN nepodporili rezolúciu o vytvorení bezletovej zóny nad Líbyou, domáci zahraničnopolitickí komentátori naprieč spektrom ostali v šoku. To tu ešte nebolo – Nemci proti západným spojencom a v jednej línii s Ruskom a Čínou?

V arabskom svete padajú režimy – každý trochu inak. Niektoré relatívne nekrvavo, iné sa držia aj za cenu masakrovania vlastného obyvateľstva. Líbyjský diktátor Kaddáfí vzdoruje vôli ľudu, ktorému údajne dal do rúk moc po svojej „revolúcii“ – a tej moci dal ľudu vraj až toľko, že samému mu nijaká nezostala. Preto teraz nemôže moc odovzdať. Bola by to komická argumentácia, akú počuť u rôznych politických megalomanov. V Líbyii je to realita, ktorá stojí veľa životov.