Architekt Štefan Polakovič si nedávno so svojimi kolegami z ateliéru GutGut zo šiestich kategórií Ceny za architektúru CE-ZA-AR prebral rovnú polovicu. Je šéfom katedry Ústavu občianskych stavieb na FA STU a už piaty rok organizuje s Tatianou Kollárovou festival DAAD – Dni architektúry a dizajnu.

Maďarskom otriasa najväčší škandál jeho demokratickej éry. Zákaz vstupu na územie Spojených štátov pre šesť vysokých úradníkov by bol sám osebe dosť. Ale je to ešte horšie.

Inštalatéri. Ten termín vymyslel Braňo Špaček z Kosy z nosa niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov a okamžite sa medzi nami ujal. Označoval muzikantov, takzvaných profíkov, ktorí za peniaze zahrali hocikedy s hocikým a hocičo. Bolo to omnoho výstižnejšie a vtipnejšie, ako keby ste ich nazvali prostitútkami. Inštalatér totiž zoberie svoj slávny vercajk a s výrazom majstra, bez ktorého si neporadíte, vám opraví vaše pokazené potrubie. Išli sme sa ušúľať od smiechu. Tí slávni profíci sa tvárili presne takto.

Korupcia na Kube je jedným z kamienkov v mozaike problémov, z ktorých vzišla terajšia kríza vlády. Štátne orgány nemôžu uplatňovať zákon, pretože ho v príliš veľkej miere obchádzajú samy a vo všeobecnosti prižmurujú oči. Za trestný čin korupcie bývajú potrestaní tí štátni úradníci, ktorí sú „nepohodlní” a sú odsunutí z úradu z dôvodov, ktoré sa nie nutne zlučujú s verejným záujmom.

Predpokladám, že neviete, kto je Petr Drulák. Ak to viete, potom ste pravdepodobne Miroslav Lajčák alebo Lívia Klausová; ale prišiel čas, aby sa s ním oboznámili aj ostatní čitatelia .týždňa. Chlapík, ktorý ukončuje havlovskú éru, sa nevidí každý deň.

Čo sa to tu vlastne deje? Stretnúť človeka, ktorý drží slovo, dá sa mu veriť, nemyslí iba na svoj záujem a prospech, pestuje a kultivuje vzťahy, je naozaj vzácnosť. Poctivý remeselník, partner, spolupracovník... profík, dôveryhodný... A bude horšie. Však ste už počuli o negatívnej slučke spätnej väzby – čím je niečoho menej, tým je toho menej. Odborníci na demografiu by vedeli rozprávať. Najmä však umelci a ľudia s mimoriadnou senzitivitou pre „ducha doby“, čiže žalostná menšina.

Anglický historik Eric Hobsbawm je autorom dnes už okrídleného výroku o krátkom dvadsiatom storočí 1914 – 1991. Odvtedy uplynulo len niekoľko rokov a ukázalo sa, ako sa môže mýliť historik, ktorý chcel byť prorokom a zamieňal si budúcnosť s minulosťou. Od Sarajeva, ktoré bolo spúšťačom prvej svetovej vojny, uplynulo sto rokov, a predsa tá guľka Gavrila Principa ešte stále sviští povetrím a rozosieva smrť. To sa len chvíľku po roku 1989 (lebo dvadsaťpäť rokov je z historického hľadiska len chvíľkou) zdalo, že všetko bude inak. Žili sme v ilúzii o dobre usporiadanom svete, ktorý síce sprevádzajú prevádzkové ťažkosti, ale tie nenarúšajú celkový obraz.

Richard von Weizsäcker (15. apríl 1920 – 31. januára 2015) pochádzal z konzervatívnej nemeckej šľachty, z ktorej nevyrastali práve „zanietení demokrati“. Jeho otec bol za Hitlera vysokým úradníkom ministerstva zahraničných vecí. On sám bojoval ako dôstojník Wehrmachtu na východnom fronte, kde padol jeho brat Heinrich. Druhý brat Carl Friedrich nebol len teoretickým fyzikom, ale v rokoch 1940 – 1942 pracoval aj na nemeckom uránovom projekte. Práve preto však boli jeho neskoršie slová, ktorými zásadne ovplyvnil pohľad na nemecké dejiny, také dôveryhodné.

Milí priatelia, premýšľali ste niekedy nad tým, aký vzťah máte ku „country“? Nehovorím o amerických priériových legendách. Mám na mysli najmä fenomenálnu českú produkciu. Oširákovaní kovboji z Prahy, Sázavy, Šumavy i Moravy. Spagetti westerny a stredoeurópske country, to sú absurdné protirečenia, zvečnené na filmovom plátne a na platniach.

Vrelé pozdravy z Japonska, kde vám hneď na letisku za babku prenajmú wifi zariadenie v tvare okruhliačika, aby ste mohli ako ostatní celých 24 hodín nerušene pracovať. Napríklad napísať článok o japonskej kuchyni, ktorá patrí medzi najlepšie na svete.