Zuzana Hartlová z Martina čelí obvineniu z únosu svojej ani nie dvojročnej dcéry. Dvadsaťtriročnej žene hrozí, že na základe rozhodnutí našich súdov jej dcéru vydajú otcovi do Španielska.

Ženy, deti, otcovia, matky - tí všetci majú svoj "medzinárodný deň". V sobotu, 17. apríla máme deň my hudbomilci. Teda, presnejšie povedané, naše obchody.

Íri neznášajú našu vládu, našu civilizáciu, náš priemysel, naše pravé náboženstvo. Ich dejiny sú neprerušeným kruhom bigotnosti, povedal v 19. storočí Benjamin Disraeli, obľúbenec Jej veličenstva kráľovnej Viktórie.

Každé médium, vrátane nášho časopisu, dokáže svojich čitateľov, poslucháčov či divákov prekvapiť občas príjemne aj nepríjemne. Televízia Markíza sa dokáže rozhúpať od jedného extrému k druhému. A to iba v priebehu štyroch dní.

Občas aj my rodičia zlyhávame a správame sa nepedagogicky. Uznávam. Ale občas sa inak nedá, keď človek vidí, čo sa majú učiť naše deti.

Šesťdesiatdva dní bojov pri Liptovskom Mikuláši v zime a na jar 1945 bolo po bojoch na Dukle druhou najväčšou bojovou akciou 1. československého armádneho zboru v ZSSR. Sprevádzali ju tisíce obetí, urputná nemecká obrana a chybné rozhodnutia nášho velenia.

„Ty Praha naša stoceckatá!“ Volali sme v eufórii ešte na Nuselskom moste, až sa nám hlava točila z odleskov kupol a striech. So Stokou naša kapela stratila domov a vzápätí ho našla v klube Vagon na Národní třídě. Hneď na prvý koncert prišiel básnik Magor, vo svojom americkom klobúku vošiel do šatne, z plátennej tašky vytiahol naše cédečká a dával nám ich podpisovať! Mysleli sme si, že sa nám sníva. Potom sa postavil pod pódium s prekríženými rukami a celý koncert tam stál ako osobná ochranka.

Zázrak. To je pre mňa včerajšia návšteva objektu bývalej bratislavskej Cvernovky. Zázrak, ktorý nepotrvá večne, ale ten zážitok je ohromný. Že sú tam ateliéry a neoficiálne galérie, to viem dávno, aj to, že tam mnohí umelci nielen tvoria, ale aj bývajú, viem, keďže naša kapela má skúšobňu priamo v miestnosti, ktorá je súčasťou bytu Blaha Uhlára. Ale to, že v Cvernovke vzniká komunita ľudí, ktorí tam existujú a tvoria spolu presne tým vysnívaným spôsobom parížskych či newyorských avantgárd, to mi došlo až včera.

Prepáčte mi tú naivitu – ako človek, ktorý celý život narába so slovami, som si myslel, že ak sa názov nejakej spoločnosti končí na -stav, tak tá spoločnosť niečo stavia. A aby to niečo postavila, zamestnáva desiatky, stovky kopáčov, bagristov, betonárov, lešenárov, murárov, montérov, žeriavnikov, skrátka stavebných robotníkov. V prípade Váhostavu som sa zmýlil. To bodré heslo Váhostav neváha, stavia, s ktorým spoločnosť napochodovala na stavenisko nášho prvotnopospolného kapitalizmu, znie dnes trochu inak, zato pravdivo: Váhostav nestavia, stavajú preň a zaň iní a Váhostav ich akurát privádza na mizinu. Na Slovensku sa tomu hovorí ozdravenie firmy.

Naše vzťahy s Maďarskom sú na jednej z najlepších úrovní od roku 1993. Je to samozrejme dobre, ale je to trochu paradox. Alebo politický posun, ktorý si hodno uvedomiť.