Keď ho pred 70 rokmi Slovák Jozef Gabčík a Čech Jan Kubiš zabili, bol už symbolom nacistickej ukrutnosti. Skvelá biografia historika Roberta Gerwartha odhaľuje nové fakty zo života Reinharda Heydricha. Príbeh netypického nacistu, ktorého stvorili jeden kariérny zvrat a jedna žena.

O chvíľu mám okrúhle narodeniny. Budem mať štyridsať. A bude to presne tridsať rokov od toho, keď som na desiate narodeniny dostal dôležitý dar. (Všimnite si moje matematické nadanie...) Môj brat Marián mi vtedy venoval platňu Abraxas Box. Neviem, či to myslel ako vtip, či to chcel pre seba a dal mi to, podobne ako sa vraj kupujú babkám gitary. Myslím, že nie, veď to bolo obdobie, keď mi začal púšťať Třirýchlostní Pepíček a podobné hudobné lahôdky, akých sú schopní iba naši hraví susedia Česi. Dostal som Abraxas.

Máj je pekný mesiac. Nádherný. Prvý máj je výnimočný. Najväčšiu úctu mu dali bratia Česi, ktorí si ho spolu s prvým aprílom – ďalším rovnako pekným a dôležitým dňom – uctili až tak, že ho vyčlenili z mesiacov a dali mu zvlášť meno. První máj. Apríl. Ostatné májové dni sú v Česku květnami, aprílové zas dubnami. Neviem, ako majú riešené kalendáre, či majú štrnásť mesiacov a v mesiacoch máj a apríl je len jeden deň. V každom prípade ich treba za tento prístup oceniť, oba dni si zaslúžia samostatné pomenovanie.

Nie bratia Česi, dokonca ani Maďari či Vietnamci. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny zverejnilo, že najpočetnejšiu skupinu z takmer 21,3 tisíca pracujúcich cudzincov na našom trhu tvorí 4,6 tisíca občanov Rumunska. Kde a čo u nás robia? A ako sme ich prijali?

Možno ani netušíte, aký zázrak to tu máte. Zázrak, ktorý núti nás Čechov, ale aj Poliakov a možno aj Rusov v Kaliningrade, premýšľať o tom, či sa naše dejiny nemohli uberať približne pred šesťdesiatimi rokmi nejakým iným smerom. Nebudem vám tvrdiť, že Komárno je nejaké nádherné mesto. Nie je, a to napriek tomu, že ako bývalá najväčšia pevnosť monarchie, najdôležitejší opevnený bod na Dunaji proti Turkom, alebo posledné vzdorujúce mesto maďarskej revolúcie 1848 má, samozrejme, úžasný turistický potenciál.

Je to zvláštny pocit, ktorý teraz my Česi prežívame. Senát, druhá komora nášho parlamentu, s definitívnou platnosťou odhlasoval, že si nástupcu Václava Klausa budeme voliť priamo. A napriek tomu, že to bude v takmer rovnakom čase, v akom si Spojené štáty budú vyberať medzi Barackom Obamom a nejakým republikánskym kandidátom, je tu u nás v Česku celá voľba ponorená v hmle.

Všetky parlamentné strany, vládne i opozičné, sa dojemne zhodli, že je dobré zmeniť českú ústavu. Tak aj učinili. Zmenili voľbu prezidneta z nepriamej (parlamentom) na priamu (celým ľudom). Nabudúce – začiatkom roku 2013 – už budú Česi voliť prezidenta priamo. A to vôbec nie je dobrá myšlienka.

My Česi to poznáme z Karlových Varov alebo z turistického centra Prahy, vy Slováci občas z Vysokých Tatier. Nápisy azbukou, podniky, kde majú jedálne lístky najskôr v ruštine a až potom v domácom jazyku či v iných cudzích jazykoch. Rusi tu, jednoducho, pol storočia boli, a hoci ich vojská a naša podriadenosť voči Moskve zmizli už pred dvadsiatimi rokmi, tak tu Rusi zostali. A s nimi aj ruština. Už to zďaleka nie je prvý jazyk, ale v súboji s takou francúzštinou alebo španielčinou vcelku obstojí. Po generácii dnešných tridsiatnikov, ktorí azbuku neovládajú, tak v Česku vyrastá generácia ďalšia, ktorá sa o ruštinu prirodzene zaujíma a možno ju aj dosť veľká jej časť bude zase ovládať.

Česi nemali „Gorilu", zato mali „Krakatici" a „Kosatku". Prvý spis vytvárala protikorupčná služba v čase mocenského paktu medzi Zemanovou ČSSD a Klausovou ODS v rokoch 1998 až 2002.

Hra na nespokojného občianskeho aktivistu sa skončila. Andrej Babiš, údajne tretí najbohatší Čech, ktorý je pôvodom Slovák, vstupuje do politiky.