Sedela som v kúpeľnom parku. Na lúke predo mnou sa vyhrievali mladíci, malý chlapček naháňal žltú nafukovaciu loptu. Z Tatrabanka Cinema bolo počuť zvuk Formanovho Taking off. Artfilm, začiatok mojich prázdnin, v Trenčianskych Tepliciach.

Sedela som v kúpeľnom parku. Na lúke predo mnou sa vyhrievali mladíci, malý chlapček naháňal žltú nafukovaciu loptu. Z Tatrabanka Cinema bolo počuť zvuk Formanovho Taking off. Artfilm, začiatok mojich prázdnin, v Trenčianskych Tepliciach.

Prečo som odišiel z Holandska? Rozmýšľam, že odpoveďou budú asi dejiny. Dejiny, ktoré na mňa tlačia. V tých dejinách sú generácie nevzdelaných chudobných židov, krajina, kde mojich rodičov dvanásťkrát zradili. A Vianoce.

Emigrácia mi zobrala priateľov, moje známosti z detstva, susedov aj ľudí, s ktorými som sa pozdravila raz-dvakrát na ulici. Jedného dňa mi zobrala strýkov, bratrancov, spolužiakov s ktorými som maturovala, dokonca aj hanblivého poštára, ktorý mi raz týždenne nosil papier.

Zavreli sme sa s kamarátom do kamarátkinej kúpeľne a strávili sme spolu noc. Noc vyvolávania fotiek. Kamarát vlastne nebol môj kamarát, iba syn môjho kamaráta, ale v noci sa upgrade-ol. Pôvodne sme mali vyvolávať u mňa, ale ja mám garsónkovú kúpeľňu určenú pre trpaslíkov, a tak sa kamoška zľutovala a robila nám pohostenie.

Pohoda síce ponúka pestrú zmes lákadiel, no kvalitná hudba jej vdychuje podstatu, na ktorej buduje svoje čaro párdňového úniku od každodennosti. Objavovanie nových umelcov, zábava s priateľmi a nasledujúce tri trojice definujú moju tohtoročnú Pohodu.

Medzinárodný trestný tribunál pre bývalú Juhosláviu, často označovaný aj anglickou skratkou ICTY (International Criminal Tribunal for the Former Yugoslavia), vznikol rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN číslo 827, ktorá bola prijatá 25. mája roku 1993. Bolo to dva roky po vypuknutí prvého ozbrojeného konfliktu na Balkáne – prvej vojny zo série tých, ktoré sa začali po rozpade komunistickej juhoslovanskej federácie.

Večerné televízne správy o udalostiach dňa uzatvárajú deň ako posledná formalita všade na svete. V Amerike však majú ešte menej serióznu, no o to zábavnejšiu dvojičku. Prichádza na rad ako posledný program v prime-time, teda predtým, ako masy vypnú televízor a idú spať. Namiesto udalostí sú stredobodom výrazní ľudia.

Organizátori Dúhového pochodu majú dôvod na spokojnosť: od tejto sezóny možno definitívne povedať, že ich požiadavky sa stali pevnou súčasťou verejnej debaty. A tak čoraz väčšmi budú polarizovať prívržencov aj odporcov „dúhových“ cieľov a zároveň nabádať váhavejších k jasnejšiemu postoju.

Emigrácia mi zobrala priateľov, moje známosti z detstva, susedov aj ľudí, s ktorými som sa pozdravila raz-dvakrát na ulici. Jedného dňa mi zobrala strýkov, bratrancov, spolužiakov s ktorými som maturovala, dokonca aj hanblivého poštára, ktorý mi raz týždenne nosil papier.