Od krachu kodanského klimatického summitu mnohí ukazujú prstom na čínske vedenie za to, že zablokovalo záväznú celosvetovú dohodu o potlačovaní uhlíka. Vzdor čínskej vlády však bol pochopiteľný a – nevyhnutný. Tí, ktorí rozhodujú o svete, by si mali prestať vylievať hnev: je na čase uvažovať o dômyselnejšej klimatickej politike.

V stredu 1. marca 2006, niekoľko mesiacov pred parlamentnými voľbami, rozpustil Najvyšší súd po prvý a jediný raz v novodobej histórii Slovenska politickú stranu, Slovenskú pospolitosť – Národnú stranu. Subjekt, ktorý si vytvorilo občianske združenie Slovenská pospolitosť, dodnes verejnosti známe najmä pre svoje tmavomodré uniformy pripomínajúce tie gardistické a fakľové sprievody v slovenských mestách, je fakticky odstavený od možnosti kandidovať. Absolútne precedentným rozhodnutím, ktoré bolo postavené z veľkej časti na interpretácii jej takzvaného Ľudového programu, súd dáva krajnej pravici jeden z najťažších úderov za ostatných 15 rokov, počas ktorých slovenská demokracia zvádza boj s politickým extrémizmom. Jej vtedajší „vodca“ Marián Kotleba vyhlasuje, že i v nacistickom Nemecku dostal bulharský komunista, podozrivý zo zapálenia Ríšskeho snemu, možnosť obhájiť sa na poriadnom súde. Pospolitosť podľa neho nie. A tajomne dodáva, že členovia hnutia sa volieb zúčastnia, pravdepodobne na kandidátke inej, už existujúcej politickej strany. O krátky čas sa ukáže, že chrbát, po ktorom sa chcú lídri Pospolitosti vyštverať až do parlamentu, im nastaví Slovenská ľudová strana. Niekde tu sa začínajú rodiť argumenty pre najnovší výstrelok štátnej protiextrémistickej politiky, návrhu Generálnej prokuratúry na rozpustenie tejto partaje. Návrhu, ktorý paradoxne neprišiel v roku 2006 či 2007, i keď sa o tom vtedy šuškalo. Generálna prokuratúra navrhuje SĽS rozpustiť dnes. Je jeseň 2009, pomaly eskaluje napätie spôsobené neriešením rómskeho problému a slovenská krajná pravica začína rozpoznávať, že takzvané protesty proti cigánskemu teroru sú skvelou príležitosťou na vlastné spropagovanie sa v očiach verejnosti a získanie bodov pred blížiacimi sa parlamentnými a komunálnymi voľbami. Stovky jej prívržencov obchádzajú rómske osady a miestni obyvatelia, unavení neschopnosťou všetkých minulých vlád, ktoré často zúfalú situáciu v okolí osád ignorovali, im nadšene tlieskajú. Taktika pravicových radikálov a extrémistov sa za uplynulé tri roky výrazne zmenila. A Slovenská ľudová strana v nej už dávno nehrá významnejšiu úlohu.

Zažili ste situáciu, že sa potrebujete rýchlo a vhodne obliecť a čas a výsledok je pre vás najvyššia priorita? Možný spôsob riešenia vášho problému približuje Marek Liso, riaditeľ Marco Mirelli.

Detstvo býva zväčša dôležitým úsekom života. Niekedy tým najpodstatnejším. V dobrom, a z času na čas i v zlom. Zážitky z útleho veku sa vrývajú po pamäti, formujú človeka. Ulice, záhrady, les, domy, priestory detstva sa neraz stávajú celoživotnou mierou na meranie iných priestorov.

Väčšina oficiálnych fotografií slovenského štátu skresľuje realitu. Ich hlavnou funkciou bolo vytvárať lákavé obrazy. Cieľ bol jednoznačný: inscenovanie pocitu istoty v krízových časoch.

Mirek Topolánek stál na čele ODS sedem rokov. Keď sa v uplynulých dňoch, necelé dva mesiace pred parlamentnými voľbami, vzdal pozície volebného lídra aj šéfa strany, hovorili o ňom lepšie jeho politickí súperi z TOP 09, Kalousek a Schwarzenberg, než členovia vlastnej strany. Topolánek sa však zaradí do zoznamu politikov, ktorí s odstupom času dostanú lepšie hodnotenia, ako keď boli vo svojich pozíciách.

Už viac ako 30 rokov zverejňuje americké ministerstvo zahraničných vecí výročnú správu o stave ľudských práv v jednotlivých krajinách sveta. Počas Mečiarových vlád bývala ich slovenská časť vzrušujúcim čítaním – odhaľovala rozdiely vo vnímaní a interpretácii medzi tým, čo považovali za prijateľné Mečiarovi voliči (a teda relatívna väčšina Slovenska) a tým, čo ako úplne neprijateľné vychádzalo podľa kritérií americkej vlády, a bola tiež lakmusovým papierikom toho, ako sa krajina v tom čase vzďaľovala svojim susedom, ktorí sa postupne zaraďovali do západných štruktúr, najmä do NATO. Slávny výrok Madelenie Albrightovej o Slovensku ako o „čiernej diere v strede Európy“ bol iba zhusteným pomenovaním toho, čo bolo podrobne rozvedené v správach o stave ľudských práv.

Česká filmová a televízna akadémia udelila svoje výročné ceny po prvý raz v roku 1993. Český lev sa stal prestížnym ocenením, ktoré sme západným priateľom bývalého spoločného štátu, v čase, keď slovenská kinematografia symbolizovala čoraz vágnejší pojem, úprimne závideli.

Rudolf Sloboda (1938 – 1995) bol v slovenskej literatúre prítomný od polovice šesťdesiatych do polovice deväťdesiatych rokov. Celý čas sa v nej pohyboval na okraji, a predsa sa akýmsi tajomným spôsobom ocital uprostred diania. Alebo sa literárny pohyb vždy ustálil okolo neho? Bol to sebastredný narcis alebo „druhý človek“ slovenskej literatúry?

Hudobné kluby sú fascinujúce miesta. Niekedy netuším, čo vedie ľudí k tomu, aby sa pozerali na zopár jedincov a jedinkýň (slovo jedinec zatiaľ nemá ženskú verziu, myslím si, že je najvyšší čas ju zaviesť), ktorí vyludzujú rôzne tóny a do toho spievajú o láske a sem-tam aj o niečom inom.