Po nedávnom texte o pokutách, ktoré dnes hrozia viacerým novinám, aj po našich článkoch o súdoch a prokuratúre, som dostal mnoho reakcií s otázkou, či je .týždeň existenčne ohrozený. Je aj nie je.

Keď sa skončilo polouzavreté premietanie filmu Od Fica do Fica, zaznel vrelý a zaslúžený potlesk. Mne tlieskať nešlo. Zopár minút som v plnej sále pozeral do prázdna, až mi napadla zvláštna vec.

To, že sedím v srdci East Side na káve a z perspektívy New Yorku píšem o amerických voľbách, cítim ešte stále ako zázrak novembra 1989. Ale to, čo pred sebou vidím, cítim už občas ako čosi nenovembrové.

Možnosť väzenia pre Zuzu Piussi, rozsudok v prospech Harabina v kauze jeho známosti s dílerom Sadikim a povinnosť Michala Kováča ospravedlniť sa Lexovi sa takmer nedajú komentovať. Je to hnus.

Keď pred pár rokmi niekto zauvažoval o harmonizovaných európskych daniach, strhla sa vášnivá diskusia za a proti. Keď dnes Barroso hovorí o europskom štáte, panuje ticho. Čo sa stalo?

Minulý týždeň uplynulo 17 rokov od chvíle, čo tento štát uniesol vlastného občana a vyviezol ho mimo svojho územia. A prišla ešte vražda Róberta Remiáša. Komu to dnes prekáža?

Na pravici sa veselo preskupujú sily. Možno až príliš veselo, takže skôr než na konsolidáciu to vyzerá na deštrukčný triumf ega. Zdá sa, že veselo je už aj v SaS.

Keď padal komunizmus, bralo sa ako samozrejmé, že až ďalšia generácia, neskrivená dobou, pohne mentalitou Slovenska. Tá generácia práve prichádza.

Príbeh o prokurátorovi Vašovi je drsný. Keď som ho počúval v Lampe, miestami mi slová Pavla Palečka zastavovali dych. S radosťou preto oznamujem, že jeho film je už na stránke .týždňa.

Predsedníčka Ústavného súdu Ivetta Macejková zverejnila na internetovej stránke súdu reakciu na editorial Štefana Hríba a blog Martina Hanusa. Uverejňujeme ju celú v pôvodnom znení.