Od čias cyklistických Pretekov mieru, výstavného športového podujatia socialistického Československa, a hviezdnych pretekárov, akými boli a stále sú Jan Smolík, Ján Svorada, Pavol Gálik či Dušan Zeman, Slovensko nezažilo taký záujem o cestnú cyklistiku, ako je tomu v tomto roku a práve v posledných troch týždňoch.

Ak by svet pokračoval v nastúpenej trajektórii, v roku 2050 by sme potrebovali trojnásobné množstvo surovín ako dnes – okolo 140 biliónov ton minerálov, rúd a fosílnych palív. Toto číslo je ďaleko za hranicou možností našej planéty.

Je to možné, že až krátko pred tridsiatkou prichádzam na to, ako to funguje v tých mužsko-ženských hrách? Viacerí mi už vraveli, že si žijem vo svojom vzdušnom zámku, totálne oddelená od reality, že naivne verím každému, že by som sa mala vrátiť na zem...ale je fakt, že predsa len som na tejto zemi už skoro tridsať rokov, a ešte stále ma vedia prekvapiť veci, s ktorými sú zrelé 15-tky totálne uzrozumené.

Nekonečné prérie, prach zvírený z obrovských stád voľne sa pasúceho dobytka, jazdci na koňoch s lasom v ruke. Nič z romantiky Divokého západu nemáme, až na tých kovbojov a westernové jazdenie ako športovú disciplínu. Ako vyzerá slovenské rodeo?

Nevyhneme sa tomu. Po Novom roku sa celý reklamný a mediálny svet spikne proti fajčiarom a apeluje na ich predsavzatia prestať fajčiť. Pred letom si svoju dávku zúfalstva musia zas užiť všetci, čo si cez zimu vypestovali pekné faldíky na tele.

Mám pocit, akoby som to už zažila. Je to ako permanentné déjà vu. Všetky tie frázy, sťažnosti a situácie sa ustavične opakujú. Aj dnes na obed som na ulici počula slová, ktoré boli priam identické s tými spred dvadsiatich rokov. Aj ten dlhý rad u mäsiara bola rovnako dlhý ako v roku 1994 alebo 2002. Znie to neuveriteľne, ale človek má pocit, akoby sa vracal a všetko to už zažil. Znovu a znovu. Jednou z tých opakujúcich sa scén je zháňanie jedla a potravín, základných vecí. Trocha oleja, jeden balíček párkov či kus mydla.

Angela Merkelová po prvý raz použila slovíčka „diktatúra“ a „Ukrajina“ v jednej vete, a jedny nemecké noviny sa ma pýtajú, či by som nechcel napísať politickú analýzu o Ukrajine. Ukrajinu som tridsaťkrát precestoval, zažil som tam jedinú a najkrajšiu revolúciu svojho života, aby som si zachoval vnútornú rovnováhu, musím tam ísť každé leto a každú zimu. Teraz musím tie nemecké noviny odmietnuť. Odkedy je Viktor Janukovyč prezidentom, nemôžem písať žiadne analýzy. Ani keby ste ma prizabili, nechápem, čo ten chlap chce.

Bežná politická správa je ako podenka. Prežije minútu, deň. Mediálna vôľa nášho prezidenta, zúčastniť sa na jaltskom summite, žila dokonca celý týždeň. Minister zahraničných vecí ho pochválil, že je pripravený pricestovať na Ukrajinu, ale za predpokladu, že sa zmení legislatíva, ktorá viedla k tomu, že Julia Tymošenková je vo väzení, a že sa jej umožní vycestovať do Nemecka.

Minister školstva, vedy, výskumu a športu Dušan Čaplovič hovorí, že boj s byrokraciou je nekonečný ako boj s otravnými muchami. Preto potrebuje nadhľad, odhodlanie, empatiu s tými, ktorým sa u neho kujú zákony a vyhlášky, a pevné nervy.

S britskou televíznou seriálovou tvorbou máme síce sporadickú, ale o to vrúcnejšiu skúsenosť. Milovali sme Randalla a Hopkirka, Profesionálov (tých z CI 5, nie zo slovenského malomesta) poznáme odpredu, odzadu, o Makepeaceovej máme dokonca popovú pieseň, Lutherom nedávno zahviezdila Jednotka a isto by sme našli zopár ďalších kúskov. Aj vďaka progresívnej ČT 2 a neskôr i ďalším českým televíziám máme od začiatku deväťdesiatych rokov aký-taký prehľad aj o britcome: Červený trpaslík, Čierna zmija, Tenká červená línia, Mladí v partii, Black Books, atď.