Líder extrémistickej Ľudovej strany Naše Slovensko dosiahol v tomto roku zatiaľ svoj najväčší politický úspech. V regionálnych voľbách v Banskobystrickom samosprávnom kraji zvíťazil a stal sa jeho novým županom.

Moja babička stále hľadala svoje okuliare. Išlo nás z toho poraziť. „Deti, neviete, kde mám zasa okuliare?” pýtala sa a šmátrala. Bez okuliarov sa okuliare ťažko hľadajú. Boli hrubé, kostené, zlepené lepiacou páskou na pravom kĺbe. Bledohnedé. Keď nedržala páska, prišiel na rad leukoplast. Babičke okuliare často padali nabok, ale jej to nevadilo. Čítať sa s nimi dalo. Často sme sa jej pýtali, či nechce nové okuliare. „Netreba, vravievala. Veď čítať sa s nimi dá.” Vyzerala smiešne, ale bola to naša milovaná babička, a tie dolámané okuliare k nej tak nejako patrili.

Už nejaký čas sa v našich kinách premieta film Plán úteku. Hollywoodsky „akčák“ nakrútený švédskym režisérom, ktorý sa sprvu presadil ako tvorca ambicióznejších filmov oceňovaných na filmových festivaloch. Dnes mu vo filme hrajú bok po boku Sylvester Stallone a Arnold Schwarzenegger, ktorí už sa síce na plátne stretli v Stallonovom dosiaľ dvojdielnom projekte Expendables, ale ten je viac konceptuálnou žánrovou hrou s diváckou pamäťou, ako normálnym filmom.

Rozhovor so štábnym nadrotmajstrom Miroslavom Dulajom, veliacim poddôstojníkom brigády velenia, riadenia a prieskumu Vzdušných síl OS SR Zvolen, o kurzoch na prestížnych školách aj o tom, že je ťažké porovnávať vojakov iných krajín s našimi.

Putinov hovorca povedal, že Európania nedostávajú úplné informácie o situácii na Ukrajine a že naše správy sú cenzurované. Hm. Pozerajúc doma ruskú telku, beriem to ako fór. Ešte v čase Majdanu nás tu v Rusku kŕmili jednostrannými zábermi o chudákoch policajtoch. Rozhovor s policajtom o tom, ako im tí demonštranti-teroristi ubližujú. Rozhovor s matkami policajtov. Ani jeden rozhovor s demonštrantom. A potom nám kamarát, právnik, ale inak pohoďák a hulič, vraví: „Keby verbovali, hneď by som išiel brániť našich!” Táto ich propaganda tu urobila aj z inteligentných ľudí ovce. A toto isté si myslia oni o nás.

Milí priatelia. Niekde som čítal pamätnú, či skôr arogantnú vetu akéhosi západného politika, ktorú predniesol, keď pričuchol k slovanskej náture: „Najmenej chcú slúžiť tí, ktorí nič iné nevedia.“ Je to tvrdé konštatovanie, ktoré nerozumie našej povahe. Pred pár rokmi sme sa s manželkou ubytovali v jednom z vysokohorských hotelov. Boli sme tam sami, víkend sme si predĺžili do utorka. V nedeľu večer sa hotel vyľudnil. Stará budova vydávala celú noc desivé zvuky. Duchovia ohýbali drevené obklady, démoni sa spúšťali dolu odkvapmi, lomozili, narážali do okien a krútili vetrami.

Kde leží Ukrajina? Súdiac podľa maďarskej diskusie sa občas zdá, akoby bola niekde za skleným vrchom.

Oslovili sme niektorých ľudí, dôležitých pre našu slobodu, aby napísali text o tom, ako žili pred novembrom 1989. Ako prvý píše exulant a bývalý londýnsky vydavateľ Alexander Tomský.

O bulharskej kinematografii sa toho veľa nevie ani v našich takisto postkomunistických končinách. Neviem, či je za tým naša nevzdelanosť a nezáujem, alebo je za tým nevýraznosť bulharských filmov. Nech už je to tak či onak, výraznú komédiu Mission London sa oplatí vidieť. V Bulharsku to bol kasový trhák, kasovejší ako Avatar.

Dejiny Rómov sú stále nepoznanou a fascinujúcou témou. Znepokojivé na nich nie je len to, čo všetko o Rómoch nevieme, ale aj to, čo ich história hovorí o nás a našich dejinách.