Priatelia dobrých kníh u našich susedov majú tento rok Vianoce už za sebou. Najsilnejší hráči na knižnom trhu vymysleli Veľký knižný štvrtok a so spoločnou marketingovou podporou vydali kolekciu atraktívnych noviniek. Súčasnú českú prózu zastupuje Petra Soukupová.

Mnohí ho majú za šaša, ktorý sa rozbitím vlastnej kandidátky pripravil o vstup do parlamentu. Lenže Igor Matovič nie je pobláznený šašo. Je to skôr dobrodruh, ktorý sa chce stať nekorunovaným kráľom antigorilieho ľudu. A nie je vylúčené, že sa mu to sčasti podarí.

Som verný človek. Nikdy som inú stranu ako SDKÚ-DS nevolila. Keď začali vládnuť, dali môjmu manželovi a ďalším 300 000 Slovákom žijúcim v Česku možnosť obnoviť si slovenské občianstvo, ktoré za vlády premiérov Mečiara a Klausa stratili.

V prvom rade by som asi zdôraznil, že voliť by mal ísť každý, komu záleží na krajine, hoci asi väčšina mojich kamarátov je presvedčená, že voliť nepôjde. Myslím, že voľby sú jeden z mála výdobytkov roku ´89 a demokracie, ktoré tu ešte fungujú.

V roku 1967 som prišiel na študijný pobyt do Tübingenu. Dvadsaťdva rokov od konca druhej svetovej vojny, sedemnásť rokov od vzniku Spolkovej republiky Nemecko. Rok pred Pražskou jarou v Československu a Parížskym májom. Zažil som v Tübingene Kafkovho spolupútnika Maxa Broda, filozofa nádeje Ernsta Blocha, rekonštrukciu mestského historického jadra. Bol to čas študentského protestu proti skostnatenému školstvu, starým nacistom, korupcii. Ponúkali sa rozličné riešenia od Maových červených knižiek až po teroristické červené brigády a vraždenie. U nás sovietske tanky.

Ešte nikdy som nebol na Kaukaze. Prvého Azerbajdžanca v živote som stretol vo Viedni a on ma ohromil tézou, že jeho vlasť Azerbajdžan a moja vlasť Rakúsko sú dvojčatá. Obe krajiny sú naozaj rovnako veľké, obe majú osem miliónov obyvateľov a obe sa označujú za vojensky neutrálne. Azerbajdžan si objednal svoje bankovky u toho istého dizajnéra, ktorý navrhoval euro. Dizajnér je Rakúšan a svojich zadávateľov nesklamal: Azebajdžanci majú teda bankovky bez tváre rovnako ako my.

Ani neviem, kedy mi to napadlo, ale nejako som to vyriešiť musel. Oslavovali sme narodenie prvého vnuka mojej novej priateľky, znie to síce zvláštne, ale oboje platí, a ja som Lídu len tak mimochodom a trochu zo žartu požiadal o ruku. Všetci sme sa zasmiali. Lída povedala áno, ale po niekoľkých týždňoch sa jej jedno z jej detí spýtalo, kdeže má odo mňa prstienok.

Už léta čtu na internetu, výběrově samozřejmě, diskusní fóra pod texty, která považuji za důležitá. Jako bych si chtěl opakovaně připomínat, kde žiji, kdo všechno je, nebo může být, můj soused, kolega, spoluobčan. Ti diskutéři jsou, v drtivé většině, narváni záští a závistí.

Trinásteho mája 1964 začal Richard Brautigan písať román. O dva mesiace neskôr ho dokončil a o štyri roky vyšiel vo vydavateľstve Four Seasons Foundation. Koncom roku 2011 vyšiel v slovenskom preklade a v mimoriadne pôsobivej grafickej úprave. V melónovom cukre.

Koho chcú bohovia zničiť, toho najskôr pripravia o zdravý rozum. Tak znela moja reakcia na výsledok stretnutia Rady Európskej únie, ktoré sa konalo predminulý týždeň. Mnohí venovali pozornosť – pochopiteľne – rozhodnutiu britského premiéra Davida Camerona vetovať novú zmluvu. Ale správanie Veľkej Británie odviedlo pozornosť od zlyhania lídrov eurozóny vynájsť dôveryhodný liek na choroby menovej únie. Namiesto tohto lieku teraz navrhujú pritvrdzovanie prístupu k tým, čo sa odchýlia od fiškálnej disciplíny. Znie to celkom fajn. No nebude to fungovať.