Milí priatelia. Moja žena sa rozčuľuje, ak vidí násilie alebo neprávosť. Vysvetľujem jej, že je to preto, lebo si systematicky nezveľaďuje svoj mód „nevšímavej otrlosti“, ako my ostatní.

„Neeeeboj sa šenkiho!“ je častá výzva môjho pokorného a pracovitého cigánskeho kamaráta Laca, keď spolupracujeme na zveľaďovaní fiľakovského priestoru. Muž, ktorý živí dvanásť detí a hovorí maďarskou slovenčinou, mi často prízvukuje: „Filipe, neeeeboj sa šenkiho,“ čo vo voľnom preklade znamená nikoho alebo ničoho. Hm.

Priznám sa, že mojim Američanom rozumiem menej a menej. Nerozumiem, prečo chodia do toho Disneylandu s rozžiarenými očami na výročia svadby, s deťmi a na rodinné párty, vodia tam deti, akoby bol Mickey nejaký dalajláma.

Košice bez pochýb svojimi dejinami, umením či architektúrou patria medzi európske kultúrne mestá. Dôkazom je napríklad košická moderna. O tom, ako sa z uhorského mesta stalo jedno z hlavných sídel slovenskej kultúry napísal Tomáš Štrauss knihu Moje Košice. Uverejňujeme jej úryvok.

Amerika bola nespochybniteľnou superveľmocou 21 rokov. Presne toľko je od rozpadu Sovietskeho zväzu. Američania majú stále najmocnejšiu armádu aj najväčšiu ekonomiku na svete, ale inak začínajú pripomínať regionálnu mocnosť.

Keď sa po prvom novembrovom mítingu na bratislavskom Námestí SNP objavili vzadu za tribúnou herečky zo SND, ktoré nás prišli podporiť, blyslo mi hlavou, že „naša vec je napoly vyhratá“. Lebo herečky z elitného divadla majú absolútny cit pre úspech.

Americké prezidentské voľby majú pre mňa veľké čaro. Už štvrtýkrát za sebou som sa vrátil do Washingtonu, aby som ich pozoroval v priamom prenose.

Na úvod sa podarilo Martinovi Ehlovi, novinárovi a môjmu priateľovi, urobiť jedno malé faux pas. „V plynojeme som ešte žiadnu debatu nemoderoval,“ vyhlásil neformálne, no žiadny z nemeckých účastníkov Česko-nemeckého diskusného fóra sa nezasmial. Pretože plynojem sa po nemecky povie Gasspeicher a od doby, keď nemeckí nacisti plynom vyvraždili väčšinu európskych Židov a českých a iných Rómov, sa vtipy na tému „plyn“ medzi nemeckou dobrou spoločnosťou nenosia.

Sú všade okolo nás. Lákajú nás, pokúšajú a nakoniec neodoláme. GPS-ky, tablety, smartfóny, motorky, nožíky, ďalekohľady, počítače, foťáky... No skrátka, všetky tie hračky pre chlapcov, na ktoré má približne 0,001 percenta žien slabosť tiež. A že práve ja musím patriť medzi nich. Že práve ja musím míňať prachy na súpravu nástrojov, aby som sa potom mohla vŕtať v trabante. Že ja sa musím vždy zastaviť pod tými schodmi v auparku, kde maju GPS-ky, len aby som tam strávila pol hodiny a potom odišla naprázdno do obchodu s nožíkmi, plného úchylov v army handrách, obdivujúcich pár vysoko nacenených ostrých čepelí.

V Československu som žil 27 rokov. A hoci traja moji kolegovia tvrdia, že ten štát musel zaniknúť, pretože v ňom z dvoch národov nevznikla jedna spoločnosť, pokladám sa za dôkaz pravého opaku.