Úplne prvýkrát som držal v rukách kanonické dielo taoizmu za hlbokého komunizmu v preklade z ruštiny do češtiny od Emy Bayerleovej (1954). Paragraf tretí: „Kdyby nebyli uctíváni mudrci, nebyly by rozepře mezi lidem. Kdyby si lidé necenili vzácné předměty, nebyli by mezi nimi zloději. Kdyby zrak lidí nebyl poután žádoucími předměty, srdce lidí by se nejitřila. Proto vláda moudrého člověka vyprázdňuje jejich srdce a naplňuje jejich žaludky. Oslabuje jejich vůli a zpevňuje jejich kosti. Stále se snaží, aby lid neměl vědomosti a vášně a aby ten, kdo má vědomosti, nesměl zasahovat. Uskutočněje-li (mudrc) nečinnost, přináší to vždy pokoj.“

V doposud do češtiny nepřeloženém románu Ignorance líčí Milan Kundera na příběhu dvou emigrantů, kteří se po více než dvaceti letech vrací domů, lidskou situaci, kterou bychom mohli popsat jako nemožnost návratu. Irena, žijící ve Francii, a Josef, žijící v Dánsku, po svém příjezdu do Čech po roce 1989 postupně zjišťují, že jsou zřejmě už navždy cizinci nejen v zemích, do kterých emigrovali, ale i tam, kde se narodili a vyrostli.

Keď som bol študentom réžie, chodieval som stopom do Krakova pozrieť si dobré divadlo. Napríklad Z biegiem lat, z biegiem dni. Je to história krakovskej buržoáznej rodiny. Vojny, povstania, zmena režimov, ale rodina zotrváva. Inscenáciu režíroval Andrzej Wajda v Starom divadle. Predstavenie trvalo 6 hodín, začínalo sa o štvrtej popoludní. V nabitej sále som sedel na schodoch a prežíval opojenie, ktoré pokojne preráža konvenciu vnímania času. Publikum, bez ohľadu na vek, bolo tým posolstvom vzrušené. Na ceste domov mi poľskí colníci zhabali malú storočnú Bibliu z antikvariátu. Nedali sa obmäkčiť. Bol hlboký socializmus.

Ako sa mení Kuba a ako každý z nás? Veľmi málo a zároveň tak veľmi. V mojom malom živote sa všetko pohlo bezprecedentným spôsobom. V živote národa je to sotva niečo viac než zachvenie. Január 2013 začal s imigračnou a cestovnou reformou. V ďalších mesiacoch sme si veľakrát povedali „dovidenia“, ale teraz bez pocitu, že už niet návratu, ako to bývalo predtým, už to nebol odchod do celoživotného exilu. Ale je pravda, že mená v telefónnom zozname škrtáme naďalej, rýchlosť, akou sa to deje, je hrozivá. Pocit, že sme „ostrovom na úteku“ ešte vzrástol, tentoraz už v súlade so zákonom, ktorý to umožňuje.

Nevyhrál sice úplně, o tři sněmovní křesla pokulhává za sociáldemokraty, ale ti bez něj nesestaví vládu, a to nejen s komunisty, jak plánovali, ale z ideových důvodů ani se zbytkovou pravicí.

Nedávno prepustili na slobodu Conrada Murrayho, ktorý bol osobným lekárom Michaela Jacksona. Odsedel si časť trestu za neúmyselné zabitie. Murray, syn chudobnej ženy z Grenady, sa vyšvihol veľmi vysoko. Sen o lepšom živote mu však nevyšiel.

Toto nie je svet, aký si po zrútení Berlínskeho múru predstavovali tí naivnejší. Vtedy to vyzeralo, že bipolárne usporiadanie sa nadobro skončilo a armády špiónov prídu o prácu. Smiešna predstava, odkazujú nám šéfovia tajných služieb z celého sveta.

Na jednej ulici v centre Belehradu ktosi pretvoril vyčnievajúci sokel starej bytovky na policu. Uhlíkom pod ňu načmáral „Polož, čo nepotrebuješ.“ A tak sem okoloidúci odkladajú haraburdy. Dnes tu leží zlomená ceruzka, figurína Supermana bez hlavy, vypršaná permanentka na MHD, počítačová myš s odtrhnutým káblom, ľavá papuča, flakón na parfum, angličák bez kolies, školská šablóna so zvieratkami, keramická poistka, kôpka dielikov z puzzle, vešiak, kabelka bez rúčok, takmer vyhorená sviečka, ohnutá hliníková lyžica, a tucet iných rárohov.

Predtým, než odíde domov, sedí a počíta mince. Má 55 centov v konvertibilných pesos. Je to ekvivalent celodennej práce, niečo, čo sa zmestí do rohu jej vrecka. Vie, čo si za tie peniaze ide kúpiť. To isté, čo vždy. Môže si dovoliť dva kuracie bujóny a kocku mydla. Osem hodín práce má hodnotu dochutenia ryže a trochy peny v kúpeľni. Táto žena patrí do Kuby, ktorá stále počíta ceny v národnej mene – kubánske peso – je to časť krajiny, ktorá nedostáva žiadne náhrady, nemá žiadne špeciálne privilégiá, nemá rodinu v cudzine, žiadny biznis doma, nič, čo sa skrýva pod pultom.

Nikdy nezabudnem na ten obraz, ako stojíme s Blahom Uhlárom uprostred zdemolovanej krčmy Stoka a Blaho sa snaží nájsť v spúšti na podlahe medzi stopami krvi, skla a triesok ďalší kúsok drievka z rozsekaných dvier. Ten pocit totálneho zúfalstva sa mi navždy spája s tými kúskami drievok, ktoré Blaho dvíha zo zeme a prikladá k sebe, akoby to malo vôbec zmysel – lepiť teraz v noci dvere po útoku neonacistov, ktorí sem vtrhli ako húf sarančí. Dosekaní ľudia, policajti aj záchranka odišli, ostali sme sami. Vtom sa Blaho na mňa zahľadel, rozosmial sa zúfalo a vraví: „Ja ako večný kuvik by som mal byť vlastne spokojný! Konečne sa splnilo to, čo som predpokladal!“