Koncom augusta tohto roku sme zháňali helmu. Pre jedného z ukrajinských chlapcov, ktorý dostal povolávací rozkaz. Jeho otec prišiel na nákup do Prahy. Na nepriestrelnú vestu z finančných dôvodov vopred rezignoval. Chcel, aby helma bola parabolická s certifikátom. Našli sme na internete dva obchody, akurát tá helma stála v základnej výbave 8 000 korún, v plnej až 100 000. Pre človeka z Ukrajiny neuveriteľná suma a navyše tovar súkromníkovi nepredajný. Pre našinca neuveriteľné, že si vojak musí za vlastné kupovať výstroj, pretože inak by šiel do boja bez neho. Vlastne už to slovo „ísť do boja“ znie pre moju generáciu zvláštne. Slúžili sme za komunizmu povinne, bez akéhokoľvek náznaku patriotizmu, motivácie, chuti. Zrušenie základnej vojenskej služby po Novembri sme uvítali.

Predpokladám, že neviete, kto je Petr Drulák. Ak to viete, potom ste pravdepodobne Miroslav Lajčák alebo Lívia Klausová; ale prišiel čas, aby sa s ním oboznámili aj ostatní čitatelia .týždňa. Chlapík, ktorý ukončuje havlovskú éru, sa nevidí každý deň.

Je dosť ľudí, ktorí nosia túlavé topánky. A je medzi nimi aj čoraz viac žien. Križujú zemeguľu, navštevujú krajiny vo všetkých jej kútoch. Potom sa niekde usadia a budujú si tam domov. Začas pobudnú, opäť sa pohnú ďalej. Čo hľadajú?

Čo sa to tu vlastne deje? Stretnúť človeka, ktorý drží slovo, dá sa mu veriť, nemyslí iba na svoj záujem a prospech, pestuje a kultivuje vzťahy, je naozaj vzácnosť. Poctivý remeselník, partner, spolupracovník... profík, dôveryhodný... A bude horšie. Však ste už počuli o negatívnej slučke spätnej väzby – čím je niečoho menej, tým je toho menej. Odborníci na demografiu by vedeli rozprávať. Najmä však umelci a ľudia s mimoriadnou senzitivitou pre „ducha doby“, čiže žalostná menšina.

Anglický historik Eric Hobsbawm je autorom dnes už okrídleného výroku o krátkom dvadsiatom storočí 1914 – 1991. Odvtedy uplynulo len niekoľko rokov a ukázalo sa, ako sa môže mýliť historik, ktorý chcel byť prorokom a zamieňal si budúcnosť s minulosťou. Od Sarajeva, ktoré bolo spúšťačom prvej svetovej vojny, uplynulo sto rokov, a predsa tá guľka Gavrila Principa ešte stále sviští povetrím a rozosieva smrť. To sa len chvíľku po roku 1989 (lebo dvadsaťpäť rokov je z historického hľadiska len chvíľkou) zdalo, že všetko bude inak. Žili sme v ilúzii o dobre usporiadanom svete, ktorý síce sprevádzajú prevádzkové ťažkosti, ale tie nenarúšajú celkový obraz.

Milí priatelia, premýšľali ste niekedy nad tým, aký vzťah máte ku „country“? Nehovorím o amerických priériových legendách. Mám na mysli najmä fenomenálnu českú produkciu. Oširákovaní kovboji z Prahy, Sázavy, Šumavy i Moravy. Spagetti westerny a stredoeurópske country, to sú absurdné protirečenia, zvečnené na filmovom plátne a na platniach.

Vrelé pozdravy z Japonska, kde vám hneď na letisku za babku prenajmú wifi zariadenie v tvare okruhliačika, aby ste mohli ako ostatní celých 24 hodín nerušene pracovať. Napríklad napísať článok o japonskej kuchyni, ktorá patrí medzi najlepšie na svete.

Andrej Zvjagincev – to meno stojí za zapamätanie, ak ste tak doposiaľ nespravili. Jeho debut Návrat z roku 2003 rozčeril hladiny filmových festivalov. Rovnako aj nasledujúce Vyhostenie či Jelena. Najnovšia snímka Leviatan je nateraz Zvjagincevovým chef-d' oeuvrom. Skvelý, a zároveň veľmi znepokojujúci film. A, ako to už býva, je nielen o Rusku, ale aj o nás.

Po prosbe z minulého týždňa o pomoc pri likvidačnej pokute za Lampu o kauze Cervanová cítim potrebu vyjadriť vám vďaku. Zareagovali ste okamžite.

Jakým způsobem se v Evropské unii hájí národní zájmy jednotlivých zemí? Nevím, zda se debata o této otázce vede na Slovensku, ale u nás v Česku byla ještě nedávno celkem populární.