Milí priatelia, prezývky sú perfektná vec. Tvoriť ich je zábava. Menej zábavné je, ak vám nejaká prischne. Raz mi na základnej škole niekto povedal Tučko Bombička a odvtedy si prezývky radšej vymýšľam sám. Veď aj tu som Pišta Vandal. Kedysi som knižky publikoval pod vlastným menom Štefan Chrappa a potom sa ma jeden čitateľ spýtal, prečo som si dal taký zvláštny pseudonym – „Chrappa“. Doma mi všetci hovoria Štefko (tvrdá výslovnosť je zákon malokarpatského západu).

Na veľké koncerty nechodím často. Jednak preto, že sú drahé a jednak preto, že sú veľké. Stáť za sto eur niekde v tlačenici a vidieť speváka iba na veľkoplošných obrazovkách nie je moja káva. Ale po rokoch som to opäť raz skúsila. Išlo omôjho obľúbenca. Najlacnejšie lístky na státie, vláčik do Viedne, predražené pivo a boli sme tam. Robbie Williams bol úžasný. Scéna bola vynikajúca, zvuk obstojný, tanečníci draví, atmosféra výborná. Hral svoj posledný swingový album a k hudbe mal všetko pedantne zladené.

Môj dvojročný pobyt v Indonézii sa chýli ku koncu a ja sa konečne odhodlávam k opisu Indonézanov, ako ich vnímam cez osobnú skúsenosť. Najväčší problém pre mňa predstavuje ten ich permanentný úsmev. Lebo viem, že sa za ním môže skrývať čokoľvek, od radosti cez sklamanie, smútok, aj hnev a nenávisť. Indonézania problémy neriešia a už vôbec sa nevystavujú riziku konfliktu. Ak sa problém vyskytne, nezaoberajú sa ním a dúfajú, že zmizne sám od seba. Čo sa napríklad pri vízach môže skončiť nečakaným adrenalínom, keď nešťastný cudzinec s vypršanými vízami musí v ten deň opustiť krajinu, aby v nej nebol nelegálne.

Komu by ste viac verili: svojmu bývalému ministrovi obrany, alebo americkému veľvyslancovi? Nie, to je príliš ľahká otázka. Takže: veríte viac pražskému lekárovi, alebo alabamskému obchodníkovi s plechmi?

Do kláštora prišla penitentka. Vraví, že je pekne, tak nech sa spovedáme vonku. Súhlasím. Počas spovede príde do parku umenia partička mladíkov + jedna dievčina. Pofajčievajú a voňavý dym z marihuany zapĺňa celý park. Dievčinu to dusí. Po spovedi prichádzam k nim. Z diaľky začujem šepot: „Uvidíte, ako nás bude buzerovať“. Priateľsky podávam každému ruku, pozriem do očí, poviem svoje meno. Čudujú sa, odkiaľ viem toľko o „tráve“. Všimnú si pod mojím sakom tenkú štólu. „Vy ste farár?“ „ Áno som“. A vtedy vypukla debata.

Ak by ste sa dostali do núdze, určite by bol Andrej Kiska ten správny človek, na ktorého sa treba obrátiť. V osobnom kontakte je to milý človek, ktorý má nadhľad aj sám nad sebou. Ale politika mu príliš nesvedčí.

Máte už bezpečnostný projekt na ochranu osobných údajov? Netrápte sa sami! Vyhnete sa pokute až 300 000 eur! Takáto reklama, plná výkričníkov, na mňa zasvietila jedného rána, zhodou okolností práve na druhý deň po tom, čo som na vlastnej koži zažil neuveriteľnú aroganciu vedenia Úradu na ochranu osobných údajov, o ktorej som si myslel, že sa už nemôže stať.

Dávno, keď ešte nebolo nič, ani priestor, ani čas, Veľký Kresliar nakreslil vesmír. Vo vetre, ktorý mu vanul mysľou, zachytil najľahšie zo všetkých pierok – pierko, ktoré nevážilo nič. Namočil hrot pierka sám do seba.

Vhodili ste kabát, vyžratý od molí, a sveter bez gombíkov do kontajneru akejsi organizácie a máte dobrý pocit, že ste urobili dobrý skutok? Prinášame reportáž, ako funguje premyslená charita a zopár dobrých rád, ako obdarovať ľudí v núdzi, aby vaša pomoc mala zmysel a bola prijatá s vďakou.

Nemal výtvarné ani iné umelecké vzdelanie. Pôvodne bol právnik, fotografovať začal až po štyridsiatke na rodnom Liptove, kam sa musel v roku 1948 nedobrovoľne vysťahovať z Bratislavy. Napriek tomu sa Martin Martinček stal legendou slovenskej fotografie. Tento rok by sa dožil sto rokov.