Byť Havančanom neznamená narodiť sa v tomto meste. Znamená to niesť toto mesto na svojom chrbte a nemožnosť odložiť ho. Prvýkrát som si svoju identitu uvedomila, keď som mala sedem rokov. Bolo to v malom mestečku Villa Clara, keď nás obkľúčili deti a kričali na mňa a sestru: „Oni sú z Havany! Oni sú z Havany!“ Nerozumeli sme tomu rozruchu, ale časom sme si uvedomili, že nosíme so sebou smutné privilégium. Narodili sme sa v upadajúcom meste, v meste, ktorého hlavnou atrakciou je, čím by mohlo byť, a nie čím v skutočnosti je.

Na začiatku môjho juhoslovanského westernu bola správa, ktorej sa dalo sotva uveriť: hoci sú Srbi a Albánci vyhlásení za úhlavných nepriateľov a hoci od vojny v Kosove uplynulo len 15 rokov, v poslednom čase sa zrodil nový fenomén: už mnoho stovák srbských roľníkov z juhosrbského Sandžaku sa oženilo s Albánkami. A tak som vyrazil na pešterskú náhornú plošinu, kde títo srbsko-ortodoxní pastieri kráv ešte prežívajú. Navôkol sú už iba srbskí moslimovia, kým mladé Srbky utekajú do miest. Prišiel som sa pozrieť, či sú srbsko-albánske manželstvá naozaj z kategórie win-win.

Pred časom rozbúrilo verejnú mienku v Česku rozhodnutie ombudsmanky Anny Šabatovej, že islamské dievčatá majú základné ľudské právo nosiť islamské šatky v českých školách.

Nie každý ľudovoumelecký výrobca je ozajstný majster. Nie každá vec, ktorá má na sebe ornament, je ľudové umenie. Niekedy je z toho označenia sporné viac slovo umenie, inokedy slovo ľudové, občas i oboje. Urobme si v tom poriadok.

Je to presne päť rokov, čo sa neživím novinárskym chlebíkom, čo je, v intenciách slovenských zvykov, už možno aj čas, keď by som mal začať mudrovať a tváriť sa, že o novinárčine všetko viem. Ako spomienku preto dejinám odkazujem týchto desať vysoko teoretických právd o živote ľudí v médiách.

Slovensko sa uvelebilo v priemernosti – a je mu tam dobre. Stratila sa akákoľvek ambícia byť elitou. Podstatné je zabezpečiť sa a prežívať. V časoch Česko-Slovenska sme síce často hromžili na Prahu, ale zároveň sme sa chceli na ňu doťahovať. Dnes žijeme v otvorenom svete a naši ľudia, ktorí pôsobia vonku, sú v športe, vede a na iných pracoviskách často nadpriemerne úspešní. Doťahujú sa na kritériá a prostredie, v ktorom žijú. Ale tu nie je na koho sa doťahovať. Bratislava ako hlavné mesto stratila toto postavenie. Na Slovensku panuje a darí sa priemernosti.

Poverený riaditeľ Domu umenia/Kunsthalle Bratislava Juraj Čarný hovorí, že vždy chcel robiť sprostredkovateľa medzi umelcom a divákom. Dnes mu práca kurátora zaberá len desatinu času, inak je to predovšetkým manažovanie, cieľ však zostáva rovnaký.

Mal som v živote obrovské šťastie na ľudí, ktorí videli za roh. A veľmi pookrejem, keď sa s nimi z času na čas znovu stretnem. Ako teraz s Jefimom Fištejnom.

Jaroslav Daniška sa pred časom pokúsil vysvetliť, prečo Putin klame (.týždeň 8/2015). Rád by som na jeho text reagoval a otočil optiku – na Západ. V západných médiách, čiže aj v slovenských, možno sa v posledných rokoch dočítať na adresu Ruska len toľko, že porušuje medzinárodné pravidlá, klame a ohrozuje mier široko-ďaleko. Ešte do toho zaznie, aká je ruská propaganda šikovná a malo by sa ju obmedziť, ak nie priam zakázať. USA organizujú proti Rusku euroatlantickú koalíciu, sankcie, na Ukrajine stmeľujú prívržencov vojny proti Rusku až do posledného Ukrajinca a politikov Európskej únie odhaľujú ako svojich služobníčkov.

Americká publicistka Anne Appelbaum, ktorej analýzy kremeľských stratégií v rámci súčasnej Európy patria medzi najzaujímavejšie čítanie, navštívila Prahu so svojou najnovšou knihou Železná opona. Pri tej príležitosti poskytla médiám niekoľko rozhovorov. Pre Echo 24 okrem iného povedala: „Pýtajte sa teda, ako môže Rusko získavať vplyv u vás. Nie podporou nejakých otvorene proruských hlasov, to ani pre nich nie je zaujímavé, ale podporou protieurópskych skupín.“ Zhodou okolností mi práve v tom čase kamarát poslal skvost od Sergeja Chelemendika.