Priama reč Lucie Piussi

.lucia Piussi .časopis .osobnosti 01.12.2013

Je dobrým zvykom nepozývať mafiánov a pofidérnych oligarchov na významné spoločenské udalosti ako sú plesy či odovzdávania cien. Samozrejme, v lepších spoločnostiach. U nás to neplatí. U nás sa pred nimi otvárajú dvere, ktoré by jediné mali ostať zatvorené – dvere do dobrej spoločnosti. Hoci majú títo ľudia všade na svete moc a peniaze tak ako u nás, do istých spoločenských kruhov ich nikdy nepustia. U nás si „dzobkajú“ na rautoch z jedného stola s ľuďmi, ktorí preberajú ocenenia za to, že obetavo poslúžili verejnej veci.

Český týždeň Tomáša Němečka

.tomáš Němeček .časopis .týždeň vo svete 17.05.2014

Počujte rozsudok českého okresného súdu: odsúdený dostáva jednomesačnú podmienku a k tomu povinnosť poslať úradníčke „kyticu s nepárnym počtom čerstvých červených ruží v množstve najmenej 15 kusov" a list s vetou „správal som sa ako hulvát, za čo sa Vám veľmi ospravedlňujem".

Myslím, že mám šancu

.martin Hanus .jozef Majchrák .časopis .rozhovor 26.04.2014

Patrí medzi rešpektovaných sudcov a najväčších kritikov Štefana Harabina. Dlho odmietala, že by mala byť jeho vyzývateľkou práve ona. Ale keď hrozilo, že proti súčasnému predsedovi Najvyššieho súdu nebude nikto kandidovať, zmenila názor. Sudkyňa Najvyššieho súdu Zuzana Ďurišová.

Škôlky pre Keňu

.branislav Pupala .časopis .školstvo 19.01.2014

Koncoročné televízne obrazovky boli takmer zasypané informáciami o tom, ako našinec pomáha zaostalým kútom sveta, ich zúboženým a trpiacim ľuďom. Televíznym symbolom sa stala najmä Keňa. Jediný pocit, ktorý sa ma pri zachytení týchto šotov zmocňoval, bol pocit trápnosti.

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti 01.06.2014

Dlho som bola presvedčená o tom, že Slováci sú hádam ten najodutejší národ na svete. Myslím tým absenciu bezdôvodných pouličných úsmevov, úsmevov v obchode, na úradoch a pri stretnutí s neznámymi. Áno, pokiaľ sa s človekom spoznáte bližšie, zistíte, že nie je zas až taký debil, ale podľa jeho úvodného výstupu s ním nemáte veľmi chuť spoznávať sa. Ľudia u nás sa prosto bezdôvodne neusmievajú. Smejú sa na vtipoch, pri telke alebo keď sa niekto potkne, ale tie malé, milé osobné úsmevy tu skrátka chýbajú. Veď si len spomeňme, koľkokrát sme stáli vo výťahu s neznámymi ľudmi. A čo sa dialo? Kedysi sa kukalo do zeme, dnes sú poruke smartfóny.

O hraniciach slobody

.ján Oravec .časopis .týždeň v ekonomike 08.06.2014

Správa o rozsudku za spálenie vlajky EÚ by mi unikla, nebyť „fejsbúkového“ statusu zástupcu Európskej komisie: „O hraniciach slobody prejavu: spálenie európskej vlajky je podľa súdu trestným činom.“

Jana Žitňanská: Ak sa človek nesmeje, nestojí to za to

.elena Akácsová .časopis .lifestyle 02.06.2014

Čerstvá europoslankyňa za NOVA Jana Žitňanská hovorí, že na jej práci je najfrustrujúcejšie počuť od úradníkov vetu: pani poslankyňa, nedá sa. A najpríjemnejšie sú stretnutia s inšpiratívnymi ľuďmi, pri ktorých zistí, že sa to dá.

Slovo Brata Filipa

.brat Filip .časopis .osobnosti 25.05.2014

Mladí vravia, že maturita je ako plot, buď ho prelezieš, alebo ťa prehodia. Tí, čo maturitu poctivo vydreli, s banálnosťou toho výroku súhlasiť nebudú. Tí, čo mali viac šťastia ako rozumu, si neskôr zadovážia diplomovku na kľúč, nebudú zabíjať čas vedeckým bádaním, radšej veselo žiť a málo premýšľať. To je obraz Európy, ktorá je čoraz viac zmľandravená, ktorá stráca vytrvalosť a vernosť na ceste, lebo na nej treba aj všeličo odtrpieť.

Môžeme vidieť kráľa?

.martin Leidenfrost .časopis .klub 04.05.2014

Keď si konečne aj Rómovia na Slovensku zvolili kráľa, romano thagaris ke Slovačiko, plný radosti som sa ponáhľal do Košíc. V hlave mi vírila otázka, či v skutočnosti aj Slováci netúžia po nejakom monarchovi, v ideálnom prípade hodne vzdialenom. Po 21 rokoch demokratického sebaurčenia sa už dá povedať, že miestny ľud, skrátka, nemá veľmi chuť si vládnuť. Volebná účasť pri voľbách do Európskeho parlamentu sa Slovensku dosiahla dokonca historický rekord – 16,96 percenta.

Pohľad Fedora Gála

.fedor Gál .časopis .klub 20.04.2014

Vyhnaný jazyk sa volá kniha esejí Imre Kertésza (Kalligram 2003). Tá metafora je mi blízka. Boli časy, keď sme na verejnosti používali iný jazyk ako v súkromí, časy, keď sa slová strácali a ďalšie sa objavovali z večera na ráno. Sám sa dodnes cítim ako rukojemník jazyka. Bože, ako rád by som si pohovoril nadoraz s ľuďmi kamkoľvek prídem a chvíľu tam zotrvám. Nejde to, vyrastal som za ostnatými drôtmi a po anglicky ma učila pani Bihellerová – mamkina kamarátka, ktorá sama po anglicky vedela mizerne (naučila sa túto reč vraj počas vojny v koncentračnom tábore).