Keď som kedysi skončila preduniverzitné štúdium, mala som pocit, že mi už nič nepatrí, možno už ani moje vlastné telo. Život v ubytovniach v človeku vyvolá dojem, že celá jeho existencia, intimita, osobné veci, ba aj nahota, to všetko sa stalo verejným statkom. „Zdieľať“ je povinné slovo, stalo sa takou normou, že už ani na chvíľu nemožno byť sám. Po rokoch mobilizácie, družstevných táborov a smutných školách som sa potrebovala predávkovať súkromím.

Milí priatelia. Moja manželka je majsterkou neočakávania. V preklade to znamená, že nie je naivka. No nie je ani vypočítavá. V inom prípade by sa nevydala za básnika, čo je tvor nepoužiteľný. Snažím sa ju presviedčať, že v mojej osobe dostala viac, ako si myslí.

Spievajúca plyšová kvetinka. Zlomená herecká cena z filmového festivalu. Listy a obrázky od detí, čo chodili do mojej čajovne v Spišskom Hrhove. Plagát chorvátskeho popového speváka typu Bon Jovi, strhnutého počas veselej noci v kempe v borovicovom lesíku na Makarskej, keď sme nemali na hotel a spali sme tajne na zemi..staré karimatky a spacáky, obžraté moľami, plchmi a myšami.

Minulý štvrtok poslal švajčiarsky súd v Bellinzone na štyri roky a štyri mesiace do väzenia Antonína Koláčka (54) a spolu s ním štyroch ďalších Čechov, ktorí koncom 90. rokov spáchali mnohomiliardovú privatizačnú krádež. Pri tej správe mi až slzy vbehli do očí: Veď to je moja mladosť! O nečistom ovládnutí Mosteckej uhoľnej som písal pätnásť rokov.

V roku 1987 som si v Moskve zašiel na slávny seminár veľkého matematika, nevidiaceho Leva Pontrjagina. Na moje prekvapenie sa v ňom nehovorilo o matematike, témou bol občiansky odpor proti „perebroske“, do ktorej sa zapojil aj osobne Pontrjagin. Perebroskou sa nazýval gigantický projekt nasmerovania vodnatých severných riek do Kaspického mora. Dôvodom bol dlhodobý nevysvetlený pokles jeho hladiny v minulosti a starosti, ktoré to spôsobovalo ťažbe ropy. Lenže v roku 1987 už hladina stúpala a napriek tomu sa perebroska projektovala ďalej.

Ak sa spýtate priemerne vzdelaného človeka, čo majú v znaku lekári a farmaceuti, pravdepodobne odpovie, že je to nejaká palica, okolo ktorej je obtočený had. Tento starogrécky symbol má vraj predstavovať silu, zdravie a úspešné hojenie.

Pýtam sa sám seba, čo nás robí ľuďmi. Jedna odpoveď na mňa hneď vyskočí, nie je to jediná odpoveď, aj keď otázka ju sama podnecuje. Ľuďmi nás robí to, že si kladieme otázky. Všetky zvieratá majú záujmy, inštinkty a vnímanie. Všetky zvieratá majú nejakú rámcovú predstavu o svete, v ktorom žijú. Ale len my si o svojom prostredí kladieme otázky. Len my odmietame byť definovaní svetom, v ktorom žijeme, a namiesto toho sa snažíme definovať náš druh a našu prirodzenosť.

Tento stĺpček je o českých viditeľných udalostiach a ich skrytom pozadí. Hneď tá prvá je neprehliadnuteľná, len najkvalitnejšie české médiá majú problém o nej písať. Ide v nej totiž o ich vlastníka Zdeňka Bakalu. Podľa časopisu Forbes je Zdeněk Bakala tretí najbohatší český občan (po Petrovi Kellnerovi a Andrejovi Babišovi). Alebo aspoň býval, pretože jeho bohatstvo sa roztápa na burzovom slnku a scvrkáva sa pod politickým tlakom. Pred tromi týždňami sa demonštrácia baníkov v Ostrave pred sídlom „Bakalových“ baní skončila rozbitím recepcie. So strachom zo zatvárania priemyslu v moravsko-sliezskom kraji pracuje predovšetkým prezident Miloš Zeman v kampani pred októbrovými voľbami.

Majú dejiny vždy zmysel? Nemáme azda dosť príkladov nezmyselných vojen a nezmyselných obetí? Kedysi o tom písal Milan Kundera. V Neznesiteľnej ľahkosti bytia pripomenul príklad vojny, ktorú proti sebe v dávnej minulosti viedli dva černošské kmene. Kunderovu metaforu, obávam sa, možno dokonale použiť aj pri opise konfliktov v Sýrii a Egypte.

Prišli k nám z moslimských krajín, kde bol alebo je krvavý konflikt. Nie sú to utečenci z táborov. Získali tu prácu, založili si rodiny, majú spoločenské postavenie, niektorí aj slovenské občianstvo. Afganský lekár, egyptský a sýrsky inžinier. Čo si myslia o tejto krajine? A čo o tej, odkiaľ pochádzajú?