Ako ľudia máme sklon sugerovať si, že nešťastie, ktoré sa na svet valí, sa netýka práve nás, vždy len tých iných, že niekto to možno odnesie, že svet možno ľahne popolom, ale práve my to všetko vždy voľajako prechytračíme.

Určite nechcem nikomu kaziť náladu. Je však v našom vlastnom záujme, aby jasot nad tým, že Rusko si na Ukrajine poriadne naberá do topánok, nezastrel ďalšie výzvy, ktorým budeme v nadchádzajúcej konfrontácii novej studenej vojny dlhodobo čeliť.

Dňa 7. novembra je už 104. výročie začiatku udalostí, ktoré komunistické režimy pomenovali „Veľká októbrová socialistická revolúcia“. Ak túto príležitosť využijeme na pripomenutie istých vecí, reč nebude o uzavretej a irelevantnej minulosti.

Nemusíme vypočítavať štatistiky návštevnosti jednotlivých akcií. Najhlasnejšie – a svojím spôsobom najzrozumiteľnejšie – sa totiž prejavili tí, ktorí túžia po ceste späť.

O problémoch globálnej ekológie počúvame viac než kedykoľvek doteraz. Planetárny ekosystém je vraj na pokraji kolapsu alebo po ňom. „Diskusie“ na túto tému však príliš často pripomínajú paralelné monológy hluchých. A nezdá sa, že by to prekážalo ďalšiemu ničeniu životného prostredia.

Každý niečo chceme. A každý sa niečoho desíme. Niekedy sa treba pýtať, na čo z toho si treba dať väčší pozor; čomu z toho sa treba viac vyhýbať, aby sa to nestalo skutočnosťou. Najmä v istých situáciách.

Sloboda a zastupiteľská demokracia sú v poslednej dekáde a pol globálne v stagnácii a na ústupe. Pandémia tento trend prehlbuje a zviditeľňuje.

KĽDR je jeden z najťažšie sankcionovaných štátov na zemeguli. No jej režim napriek tomu prežíva, zbrojí, testuje nové druhy balistických rakiet, vyslovuje vyhrážky, predvádza silu, využíva rozkoly a tlejúce konflikty medzi veľmocami aj vo vnútri nich.

V uplynulých týždňoch svet znervóznel pri čínskych bojových tancoch okolo Taiwanu. V tom istom čase sa však v pozadí vynára ďalšia, u nás z času na čas zabúdaná, či takmer zabúdaná konfliktná línia – medzi Čínou a Indiou.

Spomienky na niekdajšiu studenú vojnu pozvoľna blednú a črtajúce sa obrysy novej môžu následne budiť dojem, že máme do činenia s niečím od základu novým, a že vedomosti či poučky z minulosti, dokonca nedávnej minulosti, tu už „nefungujú“. Stúpa tak pokušenie vyhlásiť všetku minulosť za irelevantnú. Odmietnu sa tak zdedené poznatky a skúsenosti, na ktoré je odkázaná každá rozumná politika, ktorou by sme mali vzniknutým problémom čeliť.