V situácii, keď nad Slovenskom visí zničujúca kombinácia vonkajších šokov a ideologicky najzadubenejšej vlády, sa parlamentná opozícia predvádzala rozpravou o kanalizačných poklopoch, alkohole v krvi cyklistov a pod. Tento tristný obraz z poslednej schôdze NR SR sumarizuje úpadok, do ktorého sa tzv. pravica postupne prepadávala desať rokov. Pričom ani po tzv. zmenách v SDKÚ a KDH nevidieť nielenže horizont obratu, ale – a to je horšie – ani reálneho odporu voči vláde, ktorá má všetky predpoklady byť ešte škodlivejšou, než boli vlády Mečiarove.

Sedemnásteho novembra rekapitulujeme. Tak rekapitulujme. Zlatá éra slovenského popu vyzerala takto: všetci, ktorí chceli hrať, museli mať zriaďovateľa, podnik, kultúrne stredisko, nejaký výbor SZM a podobne. Ak chceli koncertovať, museli mať prehrávky, kde ich tvorbu posudzovala komisia múdrych súdruhov. Texty museli byť schválené, nielen raz, ale pred každým koncertom, zriaďovateľ posielal texty na príslušný výbor komunistickej strany, kde boli texty posudzované a organizátor dostával povolenie so zoznamom, čo sa môže a čo nemôže hrať.

Prežil som 22-hodinový maratón v jednej z okrskových volebných komisií. Po prvý raz – a bolo to sklamanie. Školenie o volebnom zákone, o priebehu volieb či o sčítavaní hlasov totiž absolvovali len jej predseda a podpredseda – teda len dvaja členovia z 13. Hlasy vo volebnú noc však spočítavali všetci. Ostal som v šoku, keď jedna z členiek komisie chcela za neplatné považovať aj tie hlasovacie lístky, na ktorých boli zakrúžkovaní viac ako štyria kandidáti.

Posledné voľby priniesli pre „obojstranných“ maďarských politikov na Slovensku nedobrú správu: kým Bugárovmu Most-Hídu odchádzajú maďarskí voliči, Berényiho SMK sa zdá odsúdená na mimoparlamentné bytie.

Bolo pred kľúčovými voľbami v roku 1998, keď ešte Dzurinda nemal skúsenosť s premiérskou stoličkou. Jedného dňa mi zavolal do Martina, a požiadal ma, či by som sa nevrátil do Bratislavy. Išlo o stretnutie u Ernesta Valka a týkalo sa návrhu stanov SDK.

Česká televízia si už o jedenástej večer na Dvojke môže dovoliť uviesť aj ruský dokument v pôvodnom znení s titulkami. A tak uviedla Panenstvo (2008). Pre diváka je to dvojaký šok: jednak pre formu, ktorú ruskí dokumentaristi použili, netradičnú a dokonca zo začiatku aj mätúcu.

V roku 1989 padol komunizmus vo Východnej Európe, Američania vyhrali Studenú vojnu a svet sa dramaticky zmenil. V roku 2001 na Ameriku zaútočila al-Káida, čo bol najväčší šok pre Spojené štáty od nečakaného japonského útoku na Pearl Harbor v roku 1941. Útoky z 11. septembra tiež zmenili svet. Za posledné viac ako dve desaťročia tak zažila Amerika dve približne rovnako dlhé obdobia.

Na tie chvíle sa nedá zabudnúť – tak ako u nás doma tí, ktorí to zažili, nikdy nezabudli na vpád tankov do Československa v auguste 1968. Hľadeli sme na opakovane vysielané zábery z apokalypsy, na oheň, dym a pád. Cítil som zmes šoku a zdesenia, smútku a bolesti, úzkosti a obáv, spomienok a obdivu. Svet sa obrátil naruby.

Teroristické útoky, ktoré sa 11. septembra 2001 odohrali v USA, šokovali celý svet. Z toho šoku sa Pakistan ešte stále nespamätal. Účasť Pakistanu na tom, čo bývalý prezident George W. Bush označil za globálnu vojnu proti teroru, vyvolala veľmi negatívne dopady. Pakistan si touto účasťou vyslúžil pozornosť medzinárodného spoločenstva práve vo chvíli, keď bol sám absolútne nepripravený upokojiť obavy sveta.

Bol to nevídaný rozkmit emócií. Prvý zážitok: od pocitu víťazstva po voľbách v júni 2010 k šoku, keď nám Béla Bugár vzápätí oznámil, že ako strana pre neho neexistujeme. Potom každodenná spoločná práca. Posledný zážitok: sedíme s Ondrejom Dostálom v straníckej kancelárii u Bélu Bugára a Lászlóa Solymosa, dozvedáme sa, čo sme vedeli – že s MOSTOM-HÍDOM do predčasných volieb nepôjdeme.