„Jsou jenom tři věci, kterým ženy nerozumějí: volnost, rovnost a bratrství,“ ale jak to vlastně myslel G. K. Chesterton, když vymyslel jeden ze svých slavných výroků?

New York Times a .týždeň často píšu veci, s ktorými nemôžem súhlasiť, ale aj tak ich čítam, lebo občas sa zadarí.

Môžu ľudia v dobrom spomínať na človeka, ktorý v krajine vládol tvrdou, autoritatívnou rukou, zatváral svojich protivníkov a zaviedol cenzúru? Odpoveď je prostá: ľudia často v dobrom spomínajú aj na horšie veci. V tomto prípade spomínajú na muža, ktorý rukou diktátora zachránil krajinu pred dvoma horšími diktatúrami, a ktorý tri desaťročia vládol krajine, ktorá dnes už neexistuje. Juhoslovanský prezident Josip Tito je aj tridsať rokov po svojej smrti v máji 1980 mnohými ľuďmi v následníckych štátoch bývalej Juhoslávie rešpektovaný a dokonca uctievaný. A to napriek tomu, že krajina, ktorej vládol, desať rokov po jeho smrti upadla do série vojen a ekonomického poklesu.

Pred niekoľkými rokmi som absolvoval svoj jediný pracovný pohovor - v Amnesty International. Trochu ma prekvapilo, že okrem bežných vecí, na ktoré som bol, myslím, pripravený, sa ma spýtali, či považujem registrované partnerstvo za základné ľudské právo. Odpovedal som vyhýbavo (korektne?) v tom zmysle, že v deklarácii ľudských práv OSN sa také právo nespomína. Nevzali ma. Dodatočne si hovorím, že to tak bolo lepšie, pretože tá organizácia je na mňa až príliš aktivistická a príliš ľavičiarska.

Nie je veľa vecí, ktoré by boli natoľko ospievané mnohými národmi ako hory. Človek by povedal, že v končiaroch hôr príroda ponúkla šťastnejším národom úžasnú vizuálnu skratku k národnej duši, dramatickú metaforu, ktorú je ľahko osláviť v súvislosti s domovom. Tie menej šťastnejšie národy, ktoré nemajú naporúdzi hory, potom ospevujú šíru diaľ, step, pusztu, prériu, snehové pláne, dokonca púšť, lebo aj z nich sa dá vydolovať krása potrebná ako metafora domoviny, rodnej krajiny.

Trnavský arcibiskup Róbert Bezák nedávno vyhlásil, že jeho predchodca Ján Sokol používal milióny mimo oficiálneho účtovníctva. Podľa najnovších vyjadrení arcibiskupa Bezáka, ktoré poskytol nášmu časopisu, nie je reč o obyčajných miliónoch (v korunách), ale o desiatkach miliónov.

To, čo sa nepodarilo hmlovine koaličných škandálov, dokázala, zdá sa, aféra straníckych financií SDKÚ. Po tri a pol rokoch Ficovej vlády sme konečne svedkami kauzy, ktorá ukázala potenciál vyvinúť na politickú scénu taký vplyv, čo prekračuje rámec štatistickej chyby v meraní preferencií. Najvtipnejšie na veci je, že impulz, ktorým verejná mienka prejavila známku života, môže vypáliť horšie pre iniciátora Roberta Fica než pre objekt úderu - SDKÚ.

Ktosi poznamenal, že katastrofa, ktorá Haiti postihla, je v skutočnosti veľká príležitosť. Znelo to skoro cynicky, no uprostred cynických rečí iného typu (nič im netreba posielať, aj tak je to len čierna banda lenivá), aké sa teraz množia napríklad po internete, ale hoci aj v obyčajnej mestskej hromadnej doprave, to pôsobilo predsa len rozumnejšie.

Viem to. Opozícia nie je celkom opozíciou. Dokázala veci, aké sa mimovládnym stranám nemajú ako podariť. Aspoň podľa vyhlásení premiéra. Je jasné, že 99 % činnosti zdanlivo vykonávanej vládou riadi opozícia, potom to tak aj vyzerá a zmanipulovaní novinári píšu nespravodlivo proti múdrej vláde.

Na terase rodinného hotýlku u Durbanu s výhledem na Indický oceán sedí nesourodá skupina třicátníků. Každý přijel z jiné části světa, znají se jen krátce, každý má jinou práci, ale dvě věci je spojují. Do Jihoafrické republiky přijeli fandit Slovensku a nikdo z nich se nechce na rodnou hroudu vrátit.