Do voleb v Čechii, jak se teď korektně říká, zbývají ještě dva dlouhé týdny (týden je před volbami obzvlášť dlouhý) a už je tu docela velké překvapení.

V živote som veľa necestoval, o cudzích krajinách neviem nič. Keď náhodou do nejakej prídem, všetko mi je divné. Tak si už roky na každej takejto ceste značím drobné postrehy, aby som z toho údivu nič nestratil. Tu je mojich deväť poznámok z trojtýždňovej cesty po Kalifornii. Ešte na obed v Mamonth Lake pozorujeme rastafariánov, ako zlyžúvajú svah, a už o tri hodiny a dvesto kilometrov nezvládam hlboký nádych v štyridsaťstupňových horúčavách Death Valley. V Yosemittoch meter odo mňa žuje trávu srnka, o pár sto kilometrov ďalej v Las Vegas, v napodobenine Benátok, premávajú gondoly. Ak túžite po rôznorodosti, Kalifornia je správne miesto.

Východná Ukrajina nie je miesto, kde by sa ľudia príliš obávali hroziaceho vojnového konfliktu, hovorí reportér Josef Pazderka, ktorý sa odtiaľ nedávno vrátil. No život v neistote ich aj tak unavuje a boja sa, že nová kyjevská vláda situáciu nezvládne.

Keď som si prvýkrát obula kolieskové inline korčule, bolo leto roku 1989 a ešte ich nikto nemal. Ľudia sa ma snažili chytiť na ulici, aby zistili, čo to mám na nohách. Ubzikla som ľahko a letela ďalej, svet sa premenil na klzisko. Zázrak bol aj to, ako sa mi ich podarilo získať. Kúpil mi ich chalan, ktorý hrával hokej a cestoval často na západ. Bolo leto, pražilo slnko a hokejista zaúčal frajerku jazdiť na zázračných korčuliach, ktoré kúpil pre ňu a jej to vôbec nešlo. Dievča odmietalo pokrčiť nohy a každý jej pokus odlepiť sa od lavičky sa končil fiaskom. Mala som sucho v hrdle.

Pripomenuli sme si Sviečkovú manifestáciu z 25. marca 1988. Bol to ďalší slávny osmičkový rok, sprevádzaný veľkou podpisovou akciou s viac ako 300-tisíc podpismi zo Slovenska, a tiež rok náboženských pútí s obrovskou účasťou mladých ľudí. Čo teda znamenali a predstavovali osmičkové roky v dejinách Československa a Slovenska?

Ak chceme, aby sa nám v marci zazelenalo, treba si už teraz zašpiniť prsty. Premeňme svoje byty a domy na skleník, vybehnime aj do záhrady, postarať sa o stromy a kríky. Čaká nás odmena minimálne pre tri zmysly: zrak, čuch a chuť.

O chvíľu sa začne desiaty rok vychádzania tohto časopisu. A možno ste si všimli kampaň, ktorú sme v týchto dňoch rozbehli. Takže je namieste pár slov k nej.

Etgar Keret je izraelský spisovateľ. Jeho krátke poviedky sú vtipné tým typom humoru, ktorý dokáže odkrývať absurdnosti a naznačuje hĺbky. Ak ste čítali jeho zbierku poviedok Zrazu klope ktosi na dvere, tak viete, o čo ide.

Chcel som písať o tom, čo nie je architektúra, potom mi napadla Biela veľryba a Melville. Mohlo by sa zdať, že kvôli božskej proporcii, ale je to začiatkom knihy. Moje meno je Izmahel, jeden z najkrajších opisov Manhattanu a jeho obyvateľov, ktorý poznám. Túžba suchozemcov po mori, áno, to sedí, vedeli ste, že East River je zátoka, a nie rieka? Správa sa ako more, riadené prílivom a odlivom, odborne sa nazýva prílivová úžina.

Chcel som písať príbeh o vlčích makoch, tisíce ich teraz kvitnú všade pri cestách, ale nie som impresionista ani Georgia O’Keeffe. Fascinuje ma ich červená krása, taká silná a výrazna v májových poliach a ich krehkosť, keď ich chytíte do ruky a snažíte sa ich priniesť domov do vázy, o chvíľu je po nich. Záblesk, blik, impresia a všetko sa skončilo, ideálny kvet na zobrazovanie, či už ste, alebo nie ste impresionista. Vôbec, kvety ako téma umenia v svojej vädnúcej pominuteľnosti. Vanitas, natura morte, zátišie v svojom tichu, pripomínajúce dočasnosť, niečo, čo už nie je vo chvíli, keď sa na to na obraze dívame.